Juraj nám prezradil, že počas pandémie dokončil scenár k filmu Kruh v kruhu. Ide o príbeh, ktorý sa dotýka chaotického sveta, v ktorom žijeme. Vravel: „Predložil som ho odbornej komisii Audovizuálneho fondu. Mladí členovia komisie scenár zamietli, jednej členke komisie sa zdal príbeh taký zložitý, že nestačila v ňom sledovať moje nápady a vstrebať všetky informácie.“ Aký osud mal, alebo bude mať tento film?
Áno, Kruh v kruhu sme začali pripravovať počas dokončovacích prác filmu Perinbaba a Dva svety. Juraj bol plný síl a nápadov. Je úsmevné, čo povedala dotyčná členka odbornej komisie, „že nevie v scenári sledovať autorove nápady“ (úsmev). Prvým predpokladom pre posun tvorcu je úcta k veľkosti iného tvorcu a jeho diela. Mali by sme sa zamyslieť, pretože hodnoty, ktoré vytvorili generácie pred nami, sú pevným bodom, skalou, na ktorej môže ďalšia generácia stavať a posúvať sa ďalej. A to v akomkoľvek odbore. Tým, že sa skutočné hodnoty budú popierať alebo len búrať, sa nič nevytvorí. Tvorivosť je vášeň, sloboda a podstata človeka. Je to požehnanie, dar, ktorý dostanete, a ak ho zradíte, vytráca sa. Juraj vnímal peniaze ako cestu a prostriedok k vytvoreniu hodnoty, nie ako cieľ či zmysel života. Je mi úprimne ľúto, že film Kruh v kruhu nevznikol.
Jurajova sloboda spočívala v jeho tvorbe...
Áno, bol vnútorne slobodný. Keď nemohol točiť hrané filmy, točil dokumenty. Keď netočil, písal, keď nepísal, maľoval. Stále tvoril. Každý deň. Spomínam si na jednu neuveriteľnú historku, ktorú mi Juraj rozprával. Koncom 70. rokov, po deväťročnom zákaze, dostal príležitosť znovu nakrútiť hraný film. Mala to byť jeho rehabilitácia. Týmto dielom mal ukázať, že bude tvoriť v súlade s ideami socialistického realizmu. Scenár s názvom Matúšov dom bol vlastne politická agitka o rozkrádaní socialistického majetku. Juraj bol zúfalý. Vedel, že keď odmietne, je to jeho koniec. Odcestoval a túlal sa po Prahe. Zrazu stretol Vieru Chytilovú. Vraví mu: „Tak, Juro, prý budeš točit, to je skvělé!“ „Asi to odmietnem. Ten scenár je strašný,“ skonštatoval Juraj. „A ty si neumíš napsat scénář?“ spýtala sa ho svojou typickou iróniu. „Viem.“ „ No tak si ho napiš!“ (úsmev). A tak vznikol film Postav dom, zasaď strom. Keď vedenie film videlo, pochopili, že to je Jakubiskov scenár. Ale film vznikol. Po revolúcii mnohé filmy nevznikli. A nielen Jurajove. Myslím si, že niektorí jeho kolegovia mu vtedy v duchu zazávideli slobodu, s akou zariskoval, len preto, aby nezradil svoj dar. A tak trochu mu nevedeli odpustiť, že oni tlaku podľahli. Bola to neľahká doba.
A Juraj to vedel veľmi dobre odčítať. Pri našom rozhovore povedal: „Vždy ma zaskočí, že slovenskí, ale i českí filmári akosi spohodlneli. Kvôli peniazom sú bez názoru a rebélie. Chápem, že je jednoduchšie a istejšie ísť s prúdom politickej korektnosti, ale zabúdajú, že objednávky trvajú iba počas daného režimu.“ V tomto mal jasno – ísť si svojou cestou bez ohľadu na to, či jeho dielo zapadne na roky do trezoru...
Ak si spomínate na slová pána Václava Klausa pri rozlúčke v Katedrále sv. Víta na Pražskom hrade, keď povedal, že Juraj bol človek, ktorý nikdy neuhol. Že vždy pevne stál vo svojich názoroch a postojoch. Áno, Juraj sa nevyjadroval k politickým epizódam, ktoré sa práve odohrávali, jeho postoj bol pevný voči svetu, voči Bohu, voči človeku... A to je najväčšia studnica jeho dialógu. Juraj neuhol, lebo to z podstaty svojej duše nedokázal.
Spomenuli ste Václava Klausa. V príhovore nad rakvou vášho manžela si neodpustil poznámku o tom, že v katedrále počuť málo slovenčiny. Nie je vám z toho smutno, že Slováci akoby na svojho rodáka zabudli?
Nie, nevnímala som to tak. Ja som si povedala – buď vôľa tvoja... Naopak si myslím, že všetko bolo tak, ako to malo byť. Posledná rozlúčka nemá byť nejakou povinnou okázalosťou. Kto chcel prežiť tú atmosféru poslednej rozlúčky, ten prišiel. Kto chcel, mal možnosť sa dívať prostredníctvom priameho prenosu z katedrály a díval sa. Kto chcel naňho spomínať, spomínal. Kto mu chcel vzdať úctu, vzdal mu ju. Kto cítil potrebu vyjadriť sa, vyjadril sa. Prišli ľudia z rôznych kútov Česka i Slovenska, z rodného Kojšova v krojoch, ktoré miloval a boli výtvarnou súčasťou všetkých jeho filmov. To sú momenty, ktoré sú s ním spojené. Všetkým úprimne, z celého srdca ďakujem za každý prejav spoluúčasti na jeho odchode. S pokorou a v tichu ďakujem za múdrosť, ktorou nás obdaril, za lásku, ktorou nás zahŕňal. Ďakujem za život s ním…
Kde nájde Juraj Jakubisko miesto odpočinku? Na Slovensku alebo v Čechách?
Ešte sa rozhodujeme. Keď padne definitívne rozhodnutie rodiny, potom to oficiálne oznámim.
Nevyslovil počas života želanie, kde by chcel byť pochovaný?
Nie, nevyslovil, lebo preňho bol domov od Ašu po Michalovce. Vždy hovoril: „Svoje korene si nosím v kvetináči so sebou.“ A tak to bolo.
