Smútok v srdci
Zažiť na vlastnej koži posledné kúsky tohto starého sveta, to sa nepodarí dnes už každému, veď život v mestách či ďaleko od rodiny ochudobňuje mnohých z nás o kontakt s naším autentickým kultúrnym dedičstvom.
„Starká hrávala ochotnícke divadlo. V nich tá kultúra ostala po celý život. Aj napriek tomu, že žili modernú dobu a zmenilo sa aj oblečenie,“ pripomína Jana Torzewská Kamenská ťažké povojnové obdobie v minulom storočí. S modernou dobou mnohí akoby zanevreli na zvyky a hodnoty svojich predkov. „Kroje sa pálili, aj vyhadzovali, ako u koho. Mnohí ich predávali kvôli peniazom, lebo boli veľmi chudobní.“
Ako sa však mladá žena dostala k zbieraniu výšiviek, vzorov, jednotlivých častí krojov a hlavne k svojej vášni pretvárať ľudové ornamenty na šperky či každodenné predmety, ktoré nám môžu robiť opäť radosť? „Po smrti poslednej starkej som cítila strašnú bolesť a stratu. Spomínala som na detstvo, kreslila som si. Nemala som vtedy doma jedinú výšivku, ani som nebola v kontakte so žiadnymi folkloristami v tom období,“ priznáva smutné okolnosti svojho záujmu o výšivky dizajnérka.
Záchrana brusliakov
„Časom som si spomenula, že pri myšlienkach na starkú som kreslila motívy z výšivky na vankúšiku vyrobenom technikou krivej ihly, ktorý dostala ako svadobný dar. Ako dieťa som ho u nej doma obdivovala. Dnes už viem, že to boli motívy so slimáčikmi i srdiečko. Už vtedy som vyrábala háčkované šperky a po tejto skúsenosti som dostala chuť na prácu s drevom, ktoré mám veľmi rada.“
To bola tá správna chvíľa na opätovné spoznávanie svojich koreňov. „Veľmi sa mi páčil ten odchádzajúci svet starého v konfrontácii s novým. Ešte v 80. rokoch v starých domoch mali jeho posledné pozostatky, ale len málo. Sem-tam starý maľovaný nábytok, výšivku, bábiku, či kroj,“ vypočítava neúnavná zberateľka.
