„Mám na fotografiách starkého i starkú, do kostola sa chodilo pešo a v kroji. Keď som s týmto všetkým začala, tiež som nevedela, že v detvianskom kroji je na hlave kapka, nie čepiec, že je oplecko a nie rukávce. Dnes už viem, že máme brusliak, to je taká vestička, potom máme krodeľ, to je trojcípa šatka. Stánka, to je spodná časť ženského detvianskeho kroja. Začala som ich zbierať, študovať, chytilo ma to. Nie však preto, že bol práve folkboom, ale preto, že mám k tomu vzťah a prácu i fantáziu našich predkov si veľmi vážim,“ vysvetľuje svoju zanietenosť pre ľudové motívy.
Tmavé i svetlé
Neostalo len pri tom. Dnes má zberateľka už aj vlastný kompletný kroj, ktorý získavala pekne kúsok po kúsku, od stánky cez oplecko až po vyšívanú sukňu a zásteru. „Už chýbajú len čižmy,“ priznáva sa k zberateľskej vášni Jana Torzewská Kamenská. „Existuje veľa druhov a typov častí krojov, samozrejme, menili sa aj podľa období,“ upozorňuje nás.
Každá vyšívajúca sa nechávala inšpirovať vzormi i farebnosťou motívov, preto je ťažké zozbierať ich všetky. Mladé ženy nosili veselšie farby a nápadnejšie vzory, naopak s pribúdajúcim vekom si oblečenie či doplnky zdobili tmavšími farbami a menšími výšivkami, dozvedáme sa. „Každý kúsok kroja je iný, má inú farebnosť a aj spôsob výroby. Raz zo stúh, raz je tkaný,“ objasňuje popri tom ako nám ukazuje jednotlivé kusy v zbierke.
Keď sa pustila do zbierania výšiviek a súčastí krojov, začali jej známi i cudzí ľudia posielať svoje kúsky darom alebo ich kupovala. Svoju pozornosť zamerala hlavne na brusliaky, ktoré dnes zachraňuje pred zničením a dáva opravovať. Za vzormi a inšpiráciou neváha každé leto cestovať po celom Slovensku. Ľudí, ktorí doma ešte majú autentické výšivky či súčasti kroja a vedia o nich aj porozprávať, zo dňa na deň ubúda. „Staré kroje sú neraz zničené, vyzerajú ako handry. Majú však veľkú hodnotu, lebo rovnaké nosili naši starí rodičia. Novoušitý kroj už v sebe nemá tú nostalgiu.“
