Keď sa však obzrieme okolo seba, zistíme, že ľudové vzory na týchto slovenských výrobkoch pochádzajú často z Poľska, Moravy či Maďarska a tie pravé, slovenské, upadajú do zabudnutia.
Na jarmoku, v potravinách, na hokejovom zápase, v obchodíku so slovenskými suvenírmi pri známych pamiatkach či dokonca v slovenskom stánku, ktorý reprezentuje našu krajinu na zahraničných veľtrhoch možno nájsť mnoho krásnych farebných ornamentov i výšiviek na najrôznejších predmetoch alebo darčekoch. Samozrejme, aj s nápisom Slovensko, Som Slovák či Hrdý Východniar. Kto sa však pozrie na tieto výrobky bližšie, rýchlo zistí, že ich nezdobia tradičné slovenské vzory, ale severské vtáčiky, maďarské papričky či tradičný poľský ľudový motív Lowitz. Ako je to možné?
Stratené tradície
Po našich predkoch sme zdedili na Slovensku obrovské bohatstvo v podobe nespočetných vzorov, ktoré sa maľovali na domy a nábytok, vyšívali alebo tkali na oblečenie, predmety každodennej potreby i na vzácne príležitosti. Mnohé z nich má vo svojej zbierke aj Jana Torzewská Kamenská, ktorú sme navštívili v jej domácom ateliéri pri Nitre. Práve ona totiž patrí už roky medzi tvorcov, ktorí upozorňujú, že mnohí Slováci nielen nepoznajú, ale ani si nevážia kultúrne dedičstvo svojich predkov.
„Môj príbeh sa začal v našej rodine, ktorá bola inšpiratívnym prostredím, a vštepila mi lásku k tradíciám a hodnotám,“ začína svoje rozprávanie nadšená zberateľka ľudových odevov a výšiviek. „Ovplyvnená svojimi stredoslovenskými koreňmi som ako dieťa pod vplyvom svojich starých rodičov priľnula k ľudovému umeniu a folklóru. Detstvo som prežila v prostredí Štiavnických vrchov, neďaleko Krupiny. Tu môj starký, Emil Slobodník, mal malý salaš, kde choval ovečky a okrem ovčiarskych výrobkov sa venoval aj výrobe črpákov. Z oteckovej strany moje cítenie a osobnosť najviac ovplyvnila jeho mamička – moja starká Rozália Kamenská – pochádzajúca zo Žihľavy v Cinobani. Ona mi vštepila cit a lásku k Podpoľaniu a k ľudovej piesni.“
