Na výstave v bratislavskej Umelke je možné vidieť vaše výtvarné diela. Možno nie všetci vedia, že výtvarné umenie vás sprevádza od ranej mladosti a dokonca ste uvažovali o profesionálnej dráhe výtvarníka.
Je to pravda, veľmi som si želal, aby ma prijali na grafické oddelenie, ale prijali ma na rezbárčinu. Neľutujem to, naopak, som veľmi rád, pretože si môžem sám robiť masky, vymodelovať si ich tak, ako si ich predstavujem. O divadlo som mal záujem vždy. Na umeleckej priemyslovke sme mali súbor, v ktorom som pravidelne hrával spolu s Jurajom Jakubiskom, Elom Havettom a ďalšími. Náhoda spôsobila, že som sa dostal ku knihe Františka Kožíka Posledný z pierotov a to zmenilo môj život.
Pantomíma je možno na prvý pohľad menšinový žáner. V čom je podľa vás jej čaro?
Ja obdivujem a milujem to, že je to autorské divadlo. Všetko si musím urobiť sám, aj keď mám literárnu predlohu, sám si to musím preložiť do pantomimickej reči. Dôležité sú hudobné a výtvarné akcenty, lebo nie je to len pohyb, ale kompozícia. Je to herectvo, ale kladie vyššie nároky na telo, aby ste všetky myšlienky mohli odovzdať.
Nespornou výhodou je aj to, že pri nej neexistuje jazyková bariéra.
Často dostávam otázku, že keď hrám v iných kultúrach, či svoje inscenácie prispôsobujem. Odpoveď je nie. Prichádzam so svojou prácou a tú prezentujem. Som milo prekvapený, že v krajinách, kde majú iné náboženstvo, ako sú Thajsko, Indonézia a podobne, chápu a prijímajú biblické témy v mojich produkciách. Základ je totiž rovnaký, prežívanie emócií a duševné poryvy sú všade rovnaké. A z toho vychádzam.
Pôsobili ste aj ako pedagóg, vďaka vám sa zo Slovenska dostali talentovaní mímovia do sveta. Ešte učíte?
Pravdupovediac, vyčerpáva ma to. Beriem to strašne vážne, neustále musím nad tým premýšľať. Nedokážem učiť s rutinou, premýšľam nad tým, ako sa venovať študentom, aby pochopili samých seba, aby ma nekopírovali. To je dosť ťažké. V Indonézii existuje skupina, ktorej vznik som inšpiroval, dokonca už boli aj v Bratislave a ja som veľmi rád, že sa vôbec nesnažia kopírovať ma, idú vlastnou cestou.
Spomínam si na obrovský úspech, keď ste po revolúcii hrali prvýkrát v Bratislave. Porovnateľné úspechy ste zažívali po celom svete. Je ťažké zostať pri zemi a neuveriť vo vlastnú slávu?
Keď si začnem uvedomovať, čo sa okolo mňa deje, vtedy mi hrozí, že budem horšie hrať. Odozva publika je krásna vec a poteší, ale nie je najdôležitejšia. Podstatné je, že mám radosť, že ľudia prídu, ako vo februári do budovy rozhlasu. Niekto mi nahral aplauz po predstavení, trval jedenásť minút. Je to satisfakcia, že to, čo robíte, robíte dobre. Ja chcem najmä nájsť spoločnú reč s publikom.
