Aktuálne tretí najlepší tanečný pár na svete má za sebou súťaž na majstrovstvách sveta v anglickom Blackpoole - mekke spoločenského tanca. So sympatickou Laurou sme sa zhovárali len deň po tom, ako s Massimom prevzali ocenenie za tretie miesto v latinskoamerických tancoch spomedzi vyše stovky tanečných párov.
Začnime najhorúcejšou témou - majstrovstvami sveta v tanci, ktoré sa konali v utorok v Blackpoole. Ste s Massimom spokojní s tretím stupienkom v súťaži latinskoamerických tancov?
S výkonom i výsledkom sme veľmi spokojní, dostali sme pochvaly od našich trénerov, tie hrejú najviac, ale aj od známych a bývalých účastníkov súťaží. Vraj sme sa veľmi zlepšili, takže stúpame vyššie a vyššie.
Nemali ste na súťaži nikdy pocit, že porota vám ubrala z umiestnenia nespravodlivým pridelením bodov?
Na podobných súťažiach sú porotcovia vysoko profesionálni, preto absolútne dôverujem porote. Môže sa stať, že na menších lokálnych súťažiach sa vyskytne, že porota nehodnotí najobjektívnejšie, ale na takomto podujatí určite k tomu nedochádza. V Blackpoole to bolo absolútne profesionálne na vysokej úrovni a vlastne preto sme aj súťažili, lebo sme si istí férovosťou.
Aká bola vaša cesta k tancu? Boli ste také rozkošné dievčatko, ktoré sa fintilo, predvádzalo pred zrkadlom a tancovalo?
Nie. Bol to veľký sen mojej mamy, hoci nikdy netancovala, ale jej záľubou bolo šiť šaty a mala predstavu, že ja budem tanečnica a ona mi bude šiť kostýmy (úsmev). A tak to aj bolo, napokon šila aj iným tanečníkom doma i v zahraničí. Keď ma odviedla na prvý tréning, ja som nechcela už na druhý ani ísť, lebo tam boli dievčatá, ktoré chodili dlhšie, mali to už nacvičené a ja som si tam pripadala nemožná. Dala som sa však prehovoriť na druhý tréning, ujal sa ma tréner, ktorý ma správne motivoval a navigoval a naraz to šlo, dokonca sa mi to zapáčilo a už ma nič nezastavilo.
Zrejme tréner vycítil talent a vedel ako na vás...
Odmalička som mala naozaj veľké šťastie na skvelých trénerov, či už na Slovensku, alebo v zahraničí. Som veľmi vďačná všetkým.
Vždy sa hrdo hlásite k tomu, že ste Slovenka, napriek tomu žijete v Hongkongu. Prečo?
Po prvý raz som odišla zo Slovenska, lebo nie je jednoduché nájsť tanečného partnera, s ktorým si sadnete mentálne i fyzicky. S nadsádzkou hovorím, že ľahšie je nájsť si manžela ako tanečného partnera (úsmev), lebo je veľa vecí, ktoré musia fungovať, aby dvaja ľudia dokázali presvedčivo zatancovať. S mojím bývalým tanečným partnerom z Holandska to klapalo, dostali sme ponuky učiť v tanečných štúdiách v Holandsku, Belgicku, potom sme odišli do Ameriky a Hongkongu, kde som sa napokon usídlila. Celkovo v Ázii sú pre tanečníkov veľké možnosti, ale aj pre umelcov všeobecne, pretože kultúra tam má výsostné postavenie, preto tam žijem už 12 rokov.
Prečo ste sa rozišli s bývalým tanečným partnerom?
V tanci je veľmi dôležité, aby obaja mali rovnaké nastavenie cieľov a naše sa po istom čase nestretalo. Naše priority boli iné, on sa sústreďoval na biznis a tanečnú školu, ktorú si otvoril, ja som ešte stále chcela súťažiť, tancovať a dosahovať výsledky.
