To, aký športový zážitok budeme mať z televíznych prenosov, závisí nielen od samotných hráčov, ale vo veľkej miere od komentátorov, ktorí nám informácie, emócie a atmosféru zápasov sprostredkúvajú v živom vysielaní. Dnes už osemdesiatnik Ján Lacko patrí k bardom tohto remesla, práve s jeho menom bol najmä v 80. rokoch 20. storočia spojený aj hokej.
Televízni fanúšikovia hokeja, ale aj iných športov si meno Ján Lacko určite pamätajú. Jeho nenapodobiteľný, hlboko podsadený hlas bol predurčený prihovárať sa z rozhlasového éteru a z televíznej obrazovky. Komentoval stovky hokejových prenosov nielen z domácej ligy, ale aj z majstrovstiev sveta, a tiež všetky ročníky Kanadského pohára i zápasy mnohých ďalších medzinárodných podujatí.
Rodák z dedinky Santovka, známej bohatými zdrojmi liečivých a minerálnych vôd, bol pri tom, keď československí hokejisti v roku 1985 oslavovali v pražskej športovej hale titul majstra sveta a o tri roky neskôr na tom istom štadióne ohlasoval druhý federálny titul pre VSŽ Košice. Dnes sleduje prenosy z majstrovstiev v hokeji ako divák. Chce, či nechce, neraz je aj kritický k výkonom svojich mladších kolegov. Ale zároveň dodáva, že im drží palce. Komentátorom aj hokejistom. Vráťme sa však na začiatok príbehu o legende menom Ján Lacko. A ten sa začal písať v roku 1942 v Santovke.
Bez štempľa
V rodnej dedine hral futbal za dorast TJ Sokol Santovka. Dokonca bol kapitánom mužstva! Keď chcel študovať na strednej škole, komunisti mu nedali odporúčanie. „Strednú školu nemám oficiálne dokončenú, hoci som mal čisté jednotky na maturitnom vysvedčení. Chýba oficiálny papier. Je to taká zamotaná historka, komunisti v Leviciach mi nedali odporúčanie ani na štúdium na vysokej škole. Nemohol som si pomôcť, istý funkcionár mi na rovinu povedal, že mi nepodpíše prihlášku. A tak, hoci som mal blízko k športu, vyštudoval som Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, kde som mal najvyššiu šancu na prijatie,“ spomína s nostalgiou Ján Lacko, ktorý svoj príbeh ešte zaklincuje ďalšou bizarnou informáciou: „Mám vysvedčenie, diplom, ale papier o tom, že som skončil vysokú školu nemám,“ prekvapuje a dodáva, že sekretárka vtedajšieho rektora mu dala priateľskú radu, aby po potvrdení o ukončení školy zbytočne nepátral. „Tak si to predstavte – mal som právo napísať diplomovku, aj ju obhájiť, ale som bez štempľa!“
