Často ste sa takto doťahovali? Nie je to nešportové?
O rok nato som to Charouzovi vrátil na majstrovstvách Československa na Pezinskej Babe. Mal vtedy Škodu 130 a prečnievali mu kolesá mimo blatníkov asi o centimeter. To bol jasný protest, ktorý som vyhral. Ale zostali sme kamaráti, mimo trate sme si vždy podali ruky.
Hovoríme o časoch pred Nežnou revolúciou. Bolo vtedy náročné konkurovať fabrickým jazdcom?
Bolo to dosť ťažké. Lebo napríklad Škoda Mladá Boleslav mala vlastné pravidlá. Keď bolo treba, upravili si pravidlá zo dňa na deň. Mali trebárs auto, ktoré ešte nebolo homologizované a už na ňom pretekali. Pritom homologizácia hovorila, že musí byť vyrobených 500 kusov konkrétnej žnačky, napríklad Škody 130. Ale to všetko išlo cez vplyvné stranícke orgány, tak sa to riešilo. Ja som jazdil na Alfa Romeo, je možné, že keby som mal vtedy auto vyrobené vo vtedajšom Sovietskom zväze alebo v niektorej spriatelenej krajine, možno by to bolo bývalo jednoduchšie. Lenže značka Alfa Romeo bila do očí a mnohým to auto nedávalo spávať.
Aj keď spomíname na časy spred roka 1989, jazdíte dodnes. Nemáte strach z krízových situácií, ktorých ste za tie roky mali na trati určite veľmi veľa?
Jazdec nemôže mať strach, lebo ináč by si nesadol do pretekárskeho auta. Na nebezpečenstvo myslíte možno zopár sekúnd pred štartom, ale potom naskočí zelená, vyštartujete a strach necháte na štartovej čiare. Ten, kto sa bojí, nemôže robiť šport, kde sa bojuje o tisíciny sekúnd. Nešťastie sa vám môže stať aj na rybačke - pošmyknete sa na brehu rieky a utopíte sa. Je to kruté, ale myslím si, že pokiaľ je smrť istá, je to O. K. Horšie je, keď niekto zostane po havárii doživotne postihnutý. Napríklad jazdec formuly 1 Clay Regazzoni ostal po nehode na Grand Prix USA v roku 1980 ochrnutý a odkázaný na invalidný vozík. Ale na druhej strane, Michael Schumacher sa zranil mimo automobilovej trate, na lyžovačke. Takže riziko na človeka číha všade...
Jazdili ste počas svojej kariéry preteky na okruhu aj do vrchu. Ktoré sú vám bližšie?
Preteky na okruhu sú zaujímavejšie. Nikdy neviete, čo urobí jazdec pred vami, či neurobí chybu. Je veľa havárií, ktorým nemôžete ako jazdec zabrániť. Keď sa na okruhu niečo stane a stratíte pri kolízii sekundy, stále máte čas dobehnúť to. Keď sa ide na dvadsať kôl alebo na dvadsať minút, je tam istá časová rezerva. Pri pretekoch do vrchu to neexistuje. Tam odštartujete a všetko závisí len od vás, na nikoho sa nemôžete vyhovárať. Pri okruhoch si skutočne zasúťažíte, na kopci niekedy aj celý deň čakáte na štart, potom urobíte štyri-päť kilometrov a ste v cieli. Preteky do vrchu sú oveľa nebezpečnejšie než preteky na okruhu, kde je všetko zabezpečené a v prípade kolízie je veľká šanca, že to dobre dopadne. Na kopcoch sa tiež robí všetko pre bezpečnosť, no väčšinou sú to trate v lese a tam je bezpečnosť menšia. Nemôže sa napríklad celá trať lemovať zvodidlami, sú tam zákruty, stromy... Oproti minulosti šla technika rýchlo dopredu, autá sú rýchlejšie, ale zas majú lepšie bezpečnostné prvky.
