Prvý výstup na ňu bol výsledkom mnohoročného úsilia stoviek ľudí a stačilo málo a Hillaryho s Tenzingom mohli predbehnúť iní. Za najvyššiu horu sveta bol Mount Everest označený počas britského prieskumu Indie už v polovici 19. storočia. Podľa hlavného výskumníka sira Georgea Everesta dostal aj svoje najznámejšie meno.
Samozrejme, nie je jediné. Nepálci ho volajú Sagarmatha, v tibetčine nesie názov Čomolangma. Bez ohľadu na meno, až s príchodom 20. storočia sa najskúsenejší muži sveta rozhodli, že 8 848 metrov vysoký vrch sa zrejme dá zdolať.
Nemilosrdná hora
Briti čakali sedemdesiat rokov, než získali povolenie od tibetskej vlády na podniknutie prvej zo série expedícií, aby našli trasu na vrchol. Bolo krátko po 1. svetovej vojne a medzi horolezcami chýbala celá jedna generácia mladých mužov, ktorá by sa na takúto úlohu mohla podujať. Keď sa už Britom nepodarilo získať prvenstvo na severnom a južnom póle, bola túžba zdolať Mount Everest ešte silnejšia.
Britské expedície preskúmali terén a miesta, na ktoré dovtedy ľudská noha nevstúpila. Vrchol však nedosiahli. Najväčšou záhadou do dnešných dní ostáva expedícia z roku 1924. Horolezci G. Mallory a A. Ervin počas výstupu zmizli, telo jedného z nich sa podarilo nájsť až v roku 1999. Či sa dostali na vrchol, nemožno potvrdiť.
Cesta sa nájde
Na prvý úspešný výstup na najvyšší bod sveta si verejnosť musela počkať až po vojne. Situácia sa však výrazne zmenila. Tradičná cesta z Tibetu bola po čínskej invázii neprístupná. Pozornosť sa tak obrátila na Nepál, krajinu vzdialenú dosahu civilizácie, bez ciest i infraštruktúry.
Ešte koncom 2. svetovej vojny Briti letecky nafotili Everest a z fotografií bolo jasné, že cestu na vrchol sa podarí objaviť a zdolať. Zatiaľ čo hora zo severu stojí samostatne, z opačnej, nepálskej strany je prístup k nej zahataný ďalšími vrcholmi, a hlavne obrovským ľadopádom Khumbu. Spočiatku nebolo jasné, či sa ho bude dať prekonať, ale po niekoľkých dramatických pokusoch našla britská výprava v roku 1951 cestu na vrchol. Neboli však už sami.
Súťaž štartuje
Povolenie pre sezónu 1952 dostala aj švajčiarska expedícia tvorená skúsenými alpskými lezcami. Hoci menej skúsení Briti chceli vytvoriť spoločnú výpravu, Švajčiari, pochopiteľne, odmietli. Nádej na úspech im dávali priateľské vzťahy s miestnymi šerpami, na čele ktorých stál Tenzing Norgay, ktorý už predtým sprevádzal britské predvojnové expedície. Na Švajčiarov spravil taký dobrý dojem, že ho hneď povýšili na plnohodnotného člena tímu.
Expedícii sa podarilo prekonať ľadopád i obrovskú trhlinu, za ktorou sa dostali do ľadovcového Západného kotla na úpätí vrchu. Cesta sa pred nimi otvorila, a tak sa Tenzing so Švajčiarom Raymondom Lambertom pokúsili o výstup. Mali však vážne problémy s kyslíkovými prístrojmi, a tak sa museli otočiť zhruba 237 metrov pod vrcholom. Ako prví sa však vyšplhali do výšky 8 611 m.
Top výbava
Už pri prvom pokuse sa dostali omnoho vyššie než predchádzajúce britské expedície. Keby mali k dispozícii funkčné kyslíkové prístroje, boli by vrchol zrejme dosiahli. To Tenzinga povzbudilo v jeho vášni dosiahnuť vrchol pri najbližšej možnej príležitosti. Ako sa zveril svojmu blízkemu priateľovi, buď na horu vystúpi, alebo zomrie.
Britská expedícia sa v tom roku o výstup na Everest nepokúsila, usilovne sa pripravovala až na jarnú sezónu roku 1953. Tentoraz však s novým vedúcim výpravy. Skúseného horolezca Shiptona, prezývaného aj Mr. Everest, komisia nahradila pragmatickým, ale charizmatickým armádnym dôstojníkom Johnom Huntom.
Briti nechceli nič riskovať. V roku 1954 sa mali o výstup na Everest pokúsiť Francúzi a neskôr opäť Švajčiari, najbližšie by mali možnosť „dobyť“ tretí pól až v roku 1956. Zamerali sa naplno teda na výstroj - od stanov cez laná až po prípravu jedla. Vylepšili napríklad obuv, ktorú pre nich vyvíjalo 30 rôznych firiem. Výsledkom bola o vyše kilogram ľahšia topánka, než aké mali Švajčiari rok predtým, navyše bola dobre zateplená.
Súboj s počasím
V marci sa Hunt spolu s ôsmimi horolezcami, kameramanom a fyziológom dostali do Nepálu. Výpravu doplnili aj dvaja Novozélanďania, skúsení horolezci George Lowe a Edmund Hillary. Hlavným šerpom a plnohodnotným členom expedície bol Tenzing Norgay. Sprevádzala ich aj armáda 300 nosičov. V polovici apríla dosiahli ľadovec Khumbu a založili základný tábor. Ich postup pozorne sledovali aj médiá. Bolo otázkou prestíže, aby sa expedícia tesne pred korunováciou kráľovnej Alžbety II. vydarila.
Prvou úlohou bolo dostať tri tony zásob cez ľadopád a údolie. Šerpovia niesli až 18 kg záťaže, s ktorou prekračovali rozsiahle trhliny po rebríkoch i kmeňoch stromov. Siedmeho mája Hunt vybral dvojice, ktoré sa mali pokúsiť o výstup na vrchol. Prvými mali byť Charles Evans a Tom Bourdillon. Ak by neuspeli, nasledovať mal Tenzing s Hillarym. Najprv však bolo treba prekonať cestu na Južné sedlo, miesto najvyššieho tábora. Doň mali šerpovia vyniesť pol tony výbavy. Cestu bolo treba vykopať v priebehu štyroch dní schod za schodom do ľadu.
Vyčerpávajúcu prácu komplikovalo zlé počasie. Bojovali s časom, príchod letného monzúnu, teda obrovskej masy vlhkého a teplého vzduchu, bol ohlásený už na koniec mesiaca. Hrozilo, že sa objaví aj skôr.
Cez Hillaryho schod
Prvý pár, Tom Bourdillon a Charles Evans, vyrazil 26. mája. Vyzbrojení boli špeciálnymi experimentálnymi kyslíkovými prístrojmi filtrujúcimi vydýchaný vzduch cez sulfátové vápno. Jeden z prístrojov počas výstupu zamrzol a pre nedostatočnú zásobu sa museli 300 metrov pod vrcholom otočiť naspäť.
Medzitým sa chystali na svoj výstup Hillary s Tenzingom. So sebou si brali jednoduchšie kyslíkové prístroje, mali však výhodu v tom, že štartovali z vyššieho tábora. Bol to Tenzingov siedmy pokus, neveril, že ešte bude mať šancu. 28. mája vietor zoslabol. Obaja vyrazili s trojčlenným podporným tímom. Po ceste nabrali zásoby a prenocovali vo dvojici.
Ráno bolo fantastické počasie – modrá obloha s minimom vetra. O 6.30 vyrazili. Po ceste objavili kyslíkové prístroje, ktoré tam zanechala prvá dvojica, boli z tretiny plné. O deviatej boli len sto metrov od vrcholu, museli však prekonať tzv. Hillaryho schod, zhruba dvanásť metrov vysoký kus skaly, ktorý tvoril najobťažnejšiu časť cesty. Dnes ho už lezci preliezať nemusia, pretože sa v roku 2015 zrútil pri zemetrasení.
Spoločný úspech
O 11.30 vystúpili spoločne na strechu sveta. Strávili na nej len 15 minút počas ktorých spravili z hory unikátne zábery. Tenzing zahrabal na vrchole sladkosti od dcéry, Hillary zlatý kríž. V základnom tábore panoval nepokoj, nebola možnosť ich kontaktovať. Keď dvojica zostúpila, členovia expedície šifrovane kontaktovali úrady. Správa o výstupe sa do Británie dostala v ráno kráľovskej korunovácie.
Radosť nebola len v Británii, tešili sa aj v Indii, ktorá bola adoptívnou vlasťou Tenzinga. Čoskoro však vznikla veľká kontroverzia, všetky noviny sveta sa pýtali, kto položil nohu na vrchol sveta ako prvý. Bol to Hillary alebo Tenzing? Obaja muži boli šokovaní, zo svojho pohľadu dosiahli strechu sveta spoločne. Až s odstupom času Hillary prezradil, že kráčal pred Tenzingom, ich spoločné prvenstvo, úsilie a nadšenie pokoriť túto horu to nijako neznižovalo. Ako Tenzing neskôr vo svojej autobiografii prezradil, nič vo svojom živote nechcel viac než pokoriť „obra“, pod ktorým vyrastal, a to sa mu nakoniec podarilo.
