„Časom som ale prišla na to, že ma už herecké kreácie - aj tie moje - prestali zaujímať. Už som sa herecky vybúrila, už som nepotrebovala ukazovať divákom, aká som herečka. Vedela som, že viem hrať. Mala som výbornú školu už na VŠMU. Profesor Budský mi dal rolu od pubertálneho dievčaťa až po 80-ročnú starenku, hrala som prostitútku, Xantypu.... Ak by to tak nebolo, možno by som si netrúfla hrať chlapa vo väzení alebo narkomanku v jej poslednom štádiu... Chýbala mi však vnútorná výpoveď, uvedomovala som si, že už mi nestačí len hrať. Musela som niečo povedať. Na konci sezóny mi súdruh riaditeľ povedal, že som taký typ, že pre mňa sa ťažko nájde vo svetovej dráme postava. Vtedy sa vo mne čosi vzoprelo a povedala som si, ja vám dokážem, že som herečka. Tak som si začala písať monológy a potom vlastné monodrámy a za tie som neskôr dostala cenu Grand prix vo Wroclawi. V monodrámach som sa našla,“ povedala pri našej návšteve v jej bratislavskom dome.
Kľúč za klobásku
Vráťme sa však ešte na začiatok, keď Milka Lešková z Okružnej pri Prešove prišla študovať do hlavného mesta. Jej túžba stať sa dobrou herečkou prekonala aj typický študentský asketický život.
„Bývala som na internáte, na Nešporáku s ďalšími tromi spolubývajúcimi, „podplatila“ som si vrátničku. Keď mi prišiel balík z domu, dala som jej klobásku alebo slaninku a ona mi dala kľúč od telocvične, ktorá bola pod internátom. Tam som mohla kričať koľko som chcela aj celú noc, učila sa správne rozprávať a odbúravať môj východniarsky prízvuk. Dokonca tak, že keď bolo treba reprezentovať školu na Slovesnú jar do Martina, či na Neumannove Poděbrady, tak pán profesor Viliam Záborský poslal mňa. Pre mňa to bola veľká pocta a ešte väčšia vzpruha,“ spomínala na študentské časy herečka a priznala, že kdesi tam boli zárodky toho, že chcela hrať sama. „Partner ma trošku akoby rušil. Keď som kedysi skúšala doma monodrámy, mojimi prvými divákmi boli syn a dcéra, ktorí sa pri mne ticho hrali, no tí nerušili.“
