Ľubomír Lauko (63) tu žil 40 rokov no cez covid sa odsťahoval do Ružomberku ale stále je činný v Občianskom združení Vlkolínec. „Rok po zapísaní Vlkolinca som tu v roku 1994 postavil drevenicu na konci dediny. Takže nie je kultúrnou pamiatkou a nemám s ňou toľko starostí ako ostatní. Okrem tohto domu som zrekonštruoval spolu s ostatnými členmi OZ ešte jeden dom. Ten už je kultúrnou pamiatkou. Museli sme tam vymeniť okrem obvodových múrov úplne všetko. Každý sme tu odpracovali minimálne po 400hodín. Ja som vyučený kachliar a postavil som tu pec, typickú pre tieto domy. Hodnota takej pece je okolo 10tisíc euro. Okrem toho som zberateľ fujár a hlavne hráč samouk. Napríklad vždy na Vianoce tu hrám na fujare Tichú noc," opisuje Ľubomír.
Vo Vlkolínci sme stretli deti z dvoch tried zo základnej školy z Banskej Bystrice. „Sme tu na škole v prírode a taký unikát a krásu sme si nemohli nechať ujsť“ povedala nám učiteľka Anna (30)
Pri dome UNESCO obdivovali slovenskú ľudovú architektúru Marcin (38) a Michalina (37) od poľskej Wroclavi. „Prišli sme tu z Malých Karpát z vinnej cesty a už tam to bol silný zážitok, ale toto to úplne prekonalo. To v Poľsku nemáme.“
Z Mosta pri Bratislave už po tretí krát tu prišiel aj pán František (61):“Rád sa tu vraciamm a objavujem vždy niečo nové. Je fajn, že to tu nie je zanedbané a znehodnotená, ale sa to tu krásne rozvíja. Je to naozaj krásna pamiatka.“
