S otcom, ktorý bojoval s onkologickým ochorením, ste boli každú možnú minútu jeho života. To naozaj nie je ľahké zvládnuť, zvlášť pri troch deťoch...
Nastávajúci polrok, keď otec prišiel z nemocnice, som ho dvakrát do týždňa vozila na vozíku na transfúzie, lebo sám už nevládal chodiť. Bol to síce super čas, ktorý sme si spolu užili, na druhej strane to bolo fyzicky aj psychicky celkom náročné. Napokon sme ešte všetci ochoreli na covid - mama, otec, ja a keď sme na tom boli najhoršie, otec zomrel.... Na trúchlenie nebol čas, lebo som mala pred premiérou, no keď som tú zabsolvovala, na povrch vyplávala všetka tá trauma. Emócie, ktoré som dovtedy potláčala, ma prevalcovali. Zachvátila ma strašná prázdnota, pocit vyhorenia a ničotnosti. Zrazu ma prestala baviť práca, čo bolo zvláštne, lebo pracujem od osemnástich a vždy som robotou riešila každú svoju traumičku. Bola som vždy človek, ktorý v práci zabudne na svoje problémy, a zrazu som sa prvý raz v živote dostala do situácie, že som chodila do práce a prokrastinovala som. Nebola som schopná prečítať jeden scenár, obťažovali ma maily... Keď som videla, že tam mám 63 neprečítaných mailov a z toho ani jeden spam, mala som panické ataky. Tie prerástli do sebaľútostných stavov, stiahnuté hrdlo, tlaky na hrudi, z ničoho nič som sa niekoľkokrát denne rozplakala... Tušila som, že to už je zlé.
Najvyšší čas navštíviť odborníka! Prečo ste tak dlho váhali?
Ja som vlastne netušila, z čoho mi je tak zle. Lebo svojím spôsobom všetko fungovalo. Uvedomovala som si, že som zdravá, mama je zdravá, tri deti sú zdravé, manželstvo mi fungovalo, film bol úspešný... Racionálne nebol dôvod mať sa zle, a pritom som sa mala príšerne. Paradoxne mi to spôsobovalo ešte väčšie stresy, lebo som mala výčitky svedomia, že sa cítim zle. Stále som si hovorila: bože, veď je toľko ľudí, ktorí sú na tom naozaj zle, ja nemám nárok takto trpieť... Do toho vypukla vojna na Ukrajine, začali mi zomierať kamaráti a známi a ja som vedela, že to už bez pomoci nedám. Tým, že mám kamarátov, ktorí chodia na terapie, riešila som to s nimi. Jeden z nich mi sprostredkoval svoju terapeutku. Prišla som k nej do ordinácie, okamžite som sa jej tam poskladala a ona hneď pochopila, o čo ide. Bola som na hranici depresie, vyhodnotila, že je to na lieky. Ja som bola rada, že nejaké lieky na môj stav vôbec existujú.
Ako dlho trvalo, kým ste sa začali cítiť relatívne v pohode?
Dva týždne trvalo, kým si organizmus na liečbu navykol. Začiatky boli hrozné, zaspávala som aj postojačky. Prvé tri dni som prespala, ani do práce som nešla. Potom si telo zvyklo a odvtedy sa to postupne zlepšovalo. Trvá to rok a pol.
Zamýšľali ste sa nad tým, čo vám chce telo chorobou povedať? Prečo vám ten signál vyslalo?
Človek pri terapiách príde na veci, o ktorých ani nevedel, že môžu byť problémom. Mnohé z nich si nesiem dlhodobo so sebou a organizmus sa s tým vyrovnal. Naučila som sa na istý spôsob života, ten je mimoriadne aktívny, ale mňa baví. Som veľmi akčná, Pre mňa je totiž normálne, bežne robím desať vecí naraz, všetko chcem skúsiť, všetkému sa venovať a ešte nad tým mať aj kontrolu... Robím to tak odjakživa, akurát je rozdiel, či takto fungujete v dvadsiatke alebo v štyridsiatke. A keď si nechcete zhumpľovať telo, musíte v istej chvíli poľaviť. A to je niečo, čo sa musím naučiť.
