Balans - to je to, na čo ľudia zabúdajú. Workoholici zvlášť. Aj keď doba je v tomto smere nežičlivá a doslova žmýka ľudí ako mokré tričká po náročnom tréningu, je dôležité urobiť si čas pre seba samého. Pre svoje telo aj dušu. O svojej ceste za týmto poznaním Wanda porozprávala Novému Času Nedeľa.
Pred niekoľkými dňami ste napísali na sociálnu sieť status, v ktorom ste priznali jedenapolročný boj s depresiou, s panickými atakmi. Nie každý má guráž hovoriť o svojich zdravotných problémoch verejne. Prečo ste sa tak rozhodli?
Nemám rada slovo priznať, prečo by som mala niečo priznávať? Znie to, akoby som spáchala niečo zlé. Rozhodnutie zverejniť to bolo veľmi spontánne. Práve som si ráno dávkovala lieky a povedala som si, že super, rok a pol mám za sebou, pred sebou posledný týždeň. Hneď som si lieky odfotila a dala na sociálnu sieť. Netušila som, aký ohlas to vyvolá. Pre mňa je to úplne normálna vec, no asi to bude bublinou, v ktorej sa pohybujem. Mám veľmi veľa kamarátov, ktorí sú na antidepresívach, ktorí navštevujú terapie. Navyše antidepresívne lieky som brala druhý raz v živote. Prvýkrát to bolo pred rokmi, keď mi zomrel brat Hugo. Po roku trúchlenia som bola v takom katastrofálnom psychickom stave, že som pochopila, že sama si nepomôžem. Zavolala som kamarátom, dali mi kontakt na šéfku psychiatrie v Košiciach.
Prečo v Košiciach? Žijete predsa v Bratislave...
Práve vtedy som bola pracovne v Košiciach, robila som tam muzikál Producenti. Bola som v takom zúfalom stave, že mi chodilo po rozume všeličo... Bola som úplne bezmocná. Keď ma lekárka zbadala, okamžite mi ponúkla týždennú hospitalizáciu, aby ma stabilizovali infúziami. To som však odmietla, nechcela som ísť do nemocnice. Poprosila som ju, nech mi povie, aké lieky mi pomôžu že ich budem poslušne užívať. Brala som ich rok a pol a veľmi mi to pomohlo. Takže som mala subjektívnu skúsenosť, že antidepresíva naozaj dokážu pomôcť. Desať rokov som bola bez liekov a teraz som sa tomu opäť nevyhla.
Vtedy pred rokmi bola príčina podľa vašich slov jednoznačná - trauma zo smrti brata. Čo vyvolalo depresie tentoraz?
Keď mi zomrel brat, prevrátil sa mi život naruby. Nič, čo bola dovtedy pravda, zrazu pravda nebola, úplne som stratila pôdu pod nohami. Zamávalo to so mnou mimoriadne silno. To obdobie si ani veľmi nepamätám, akoby som mala ten čas vygumovaný. Bol to príšerný posttraumatický šok... Medikamentózna liečba mi pomohla reštartnúť sa a vrátiť sa do reality. Potom som stretla môjho manžela, prišli tri deti, môj život nabral iný rozmer. A pýtate sa, čo vyvolalo depresie tentoraz? Podľa mňa sa toho nakopilo viac. Prvý raz som pocítila, že je toho na mňa veľa, keď sa začal covid a zostali sme zavretí doma. Pestúnka mi povedala, že nebude chodiť, lebo sa bojí a ja som zostala doma s tromi malými deťmi, ktoré generujú neporiadok od momentu, keď sa zobudia, až kým nepadnú do ríše snov. Musela som upratovať, variť, prať, animovať dvoch škôlkarov, učiť sa s prváčikom, do toho som pripravovala film. A aby toho nebolo málo, ochorel mi otec. Bol to náklad, ktorý som pred sebou tlačila, tlačila, až som si v jednom momente uvedomila, že s tým musím niečo robiť.
Wanda Adamík Hrycová si problémy ťahala so sebou, až kým už nevládala ísť ďalej. Prečo tak dlho váhala so žiadosťou o pomoc, čo jej pomohlo a ako sa cíti dnes sa dočítate v Novom Čase Nedeľa.
