Keď kapitán James Cook v roku 1769 dorazil na Nový Zéland, niektorí európski osadníci v sebe objavili morbídnu fascináciu ostatkami Maorov a Moriorov, pôvodných obyvateľov Chathamských ostrovov (v moriorčine Rekohu). Najväčšou trofejou koloniálnych obchodníkov boli potetované hlavy bojovníkov a náčelníkov, no vykrádači hrobov najmä v 19. storočí "v mene vedy" vydrancovali aj pohrebiská po celej krajine, čo dodnes medzi mnohými Novozélanďanmi spôsobuje silné emócie.
"Pre všetkých pôvodných obyvateľov, ktorých predkovia sa stali terčom obchodníkov či zberateľov a boli odvezení do zámoria, je veľmi dôležité, aby sa ich telesné ostatky vrátili do vlasti," uviedol pre agentúru AFP Te Herekiekie Herewini, riaditeľ repatriačného programu novozélandského národného múzea Te Papa.
Ako pokračoval, v rámci programu už boli do vlasti navrátené ostatky takmer 900 osôb, avšak ostatky približne 300 až 400 osôb sú ešte stále v inštitúciách v rôznych častiach sveta. Minulý týždeň priviezli z nemeckých inštitúcií ostatky 95 Novozélanďanov a šesť tetovaných hláv.
"Snaha zistiť, kde skončili telesné ostatky pôvodných obyvateľov Nového Zélandu, je obrovský rébus. Ako však program pokračuje, obraz sa viac a viac vyjasňuje," vyhlásil pre agentúru AFP Te Arikirangi Mamaku-Ironside, vedúci repatriácie múzea Te Papa sídliaci v Kodani.
V minulosti sa s telesnými ostatkami bežne obchodovalo. "Existovala celá obchodnícka sieť, bolo to ako organizovaný zločin, no s tým rozdielom, že to nebolo nelegálne, lebo obchodovanie s ostatkami nebolo považované za neetické. Boli to pre nich exponáty," uvádza Mamaku-Ironside.
Program podporovaný vládou pokrýva náklady spojené s repatriáciou a logistikou. Ide však zároveň aj o veľmi delikátny a duchovný proces.
Mamaku-Ironside najskôr kontaktuje danú inštitúciu a overí, či ostatky boli skutočne získané nezákonne. Potom sa pokúsi dohodnúť ich návrat domov. V prípade úspechu prichádza na rad spirituálna stránka – Mamaku-Ironside najskôr požiada o to, aby mohol s ostatkami predkov stráviť istý čas osamote.
"Najprv sa predstavíme, aby vedeli, kto sme. Potom vysvetlíme svoj zámer, aby sme im pomohli nájsť cestu domov. Je to veľmi spirituálne a emotívne," vysvetľuje.
Po návrate do Wellingtonu prebehne obrad powhiri na oslavu návratu ostatkov. Tie sú následne vrátené ich iwi (kmeňu). Až vtedy má Mamaku-Ironside pocit, že jeho práca sa skončila. "Celé je to o vyliečení traumy. Neskončí sa to, kým sa všetci nevrátia späť do svojich komunít," uzatvára Mamaku-Ironside.
