Máte dve deti – Marka (7) a Maxa (5). Ste prísna mama a manžel skôr ten kamarátsky?
U nás sa to strieda. Raz je dobrý policajt jeden a druhý zlý, potom naopak. Som prísna mama v tom, že ak niečo deti začnú, musia to dokončiť, aj keď sa im nechce. To sú klasické pravidlá, ktoré sú dobré do života, aby mali trpezlivosť a nejaký cieľ.
Zdedili po vás alebo po manželovi nejaký talent?
Teraz sú zbláznení do futbalu a som šťastná, že si vybrali tento šport, a nie plochú dráhu. Nie sú podľa mňa nejako výnimoční, ale som rada, že sa hýbu. Čo si zvolia, to budú robiť, v tomto som veľmi otvorená. Nebola by som však rada, ak by robili herectvo alebo plochú dráhu.
Prečo?
Herectvo je ťažké remeslo a na Slovensku dvojnásobne. Nechcem byť negatívna, ale keď si to porovnáme s inými krajinami, sme trošku niekde inde. Je mi ľúto, že to musím povedať, ale je to tak. Ľudia sa snažia, ale veľakrát taktovku určujú tí, ktorí boli dosadení a s kultúrou nemajú nič spoločné alebo to mali v minulosti ako hobby. Nedáva sa šanca kompetentným alebo mladým, ktorí by možno dokázali spraviť nový vietor a kultúra by sa refrešla. Na druhej strane majú mladí ľudia veľkú výhodu, že ovládajú cudzie jazyky a nemusia sa viazať len na Slovensko. Môžu ísť do sveta, kde dokážu byť veľakrát úspešnejší.
Váš manžel je motocyklový plochodrážny jazdec. Máte oňho strach?
Viem, že to je jeho práca, vášeň, láska... Strach prichádza, až keď sa zraní. Potom to samozrejme prežívam a riešim, ale snažím sa byť kvôli nemu pokojná a byť mu oporou. Absolútne mu dôverujem, je to profesionálny jazdec a okolo neho sú tiež väčšinou veľmi skúsení profi jazdci. Áno, stávajú sa nehody, ale je to menšia pravdepodobnosť, ako keby jazdil niekde s nováčikmi, ktorí nemajú toľko skúseností. Fandím mu, držím mu palce a podporujem ho, to je asi všetko, čo môžem preňho v tomto urobiť.
