Tento pocit majú paradoxne mnohí herci.
Ja im rozumiem. Oni totiž asi všetci umelci, keď sa vidia alebo vidia svoje dielo, začnú sa spochybňovať. Pýtajú sa, či to nemohlo byť lepšie. Ak je to tak, že to posúva dopredu, je to dobre. Nesmie to prekročiť mieru a stať sa nezdravým podceňovaním seba a svojej práce. Treba si veriť. Zároveň je dobré podrobiť svoju prácu skúške.
Neprišla nejaké nová herecká ponuka, keď už ste sa etablovali na televíznej obrazovke?
Nie, zatiaľ neprišla, Scorsese už tak veľa netočí.
Ako je to s vaším povestným zmyslom pre poriadok? Povráva sa o vás, že aj nákup ukladáte do tašky ako tetris.
Áno, mám rád poriadok, bol som tak vychovaný. Keď som mal sám byt a prišli ku mne kamoši, tak sa čudovali. Hovorili, že to u mňa vyzerá ako v hoteli. Vždy som mal všetko upratané, vo váze rezané kvety. Byt bol vždy tip-top. A potom prišli deti. Niekoľko mesiacov to bolo veselé, ale zvykol som si. Kamaráti sa smejú napríklad z toho, ako si skladám ponožky. Ja si z nich robím niečo ako kartotéku. Je to pre mňa normálne, po mne Monika veľmi nemusí zbierať rozhádzané oblečenie.
Monika je asi naozaj vďačná vašej mame, že vás takto pripravila do života.
Mama trvala na tom, aby som mal poriadok, naučil sa variť a vedel tancovať. Variť preto, aby som bol pripravený, keby bolo treba zastúpiť manželku, a tancovať preto, že ona rada tancuje a môjho otca to nebaví. Naučila ma ešte jednu dôležitú vec – že domáce práce sa nerozdeľujú na ženské a mužské.
Ste človek otvorený, spontánny, veselý. Z čoho ste mali v poslednom čase opačnú emóciu – smútok?
Smútok? Neviem, snažím sa nebyť smutný. Človek by mohol byť smutný napríklad z toho, kam ako spoločnosť smerujeme. Ako sa menia medziľudské vzťahy, ako sa stráca rešpekt k naozajstným autoritám atď. Je toho viac. A tiež, že priskoro odchádzajú niektorí strašne fajn ľudia z môjho okolia. Naposledy Dano Heriban. To je pre mňa taký stret s realitou, ktorý mi vie veľmi nepríjemne pripomenúť, že zajtrajšok nie je vôbec samozrejmosť. Vtedy, okrem spomienok na toho človeka a jeho rodinu, sa vždy zamyslím aj nad sebou. Ako som prežil ten deň, ako som prežil posledný týždeň a napríklad, čo pekné som urobil, aby si ma ľudia zapamätali v dobrom. Niekedy je toho žalostne málo a snažím sa to potom napraviť. No bol by som veľmi rád, ak by týchto „pripomenutí“, že zajtrajšok nemá nikto z nás sľúbený, bolo menej.
