Idete do toho vždy s tým, že to vyjde, alebo niekedy už dopredu viete, že je to stratené?
- Vždy, keď začínam, som optimista. Samozrejme záleží to od konkrétnych ľudí, im viem povedať, čo majú urobiť, ale spraviť to musia v konečnom dôsledku oni sami. Otázne je, nakoľko sú motivaní, koľko majú energie na záchranu vzťahu, koľko investujú do zmeny. Otázne je, či to chcú obidvaja, či sú na to naladení a vtedy je šanca na úspech.
Vyskytuje sa domáce násilie naprieč všetkými vekovými a spoločenskými vrstvami?
- To je vo všetkých kategóriách. Máme problém aj v starších manželstvách, keď odídu deti, zostane prázdny priestor a tam sa to zhorší. Stúplo nám percento rozvodu 60-ročných, ženy, ale aj deti si povedali dosť, už stačilo, že nie sú ochotné zostať s násilníkom, pijanom, aj keď sú povedzme odkázaní na ich pomoc. V týchto starších partnerstvách je to také smutné, lebo tam už nie je šanca na záchranu.
Máte nejakých desatoro, ako udržať vzťah v dobrej kondícii?
- Keby som mala nejaký recept, už mám Nobelovu cenu. Je to veľmi individuálne. Všetci sa vyhovárajú na uponáhľanú dobu, ale sebe a partnerovi musíme venovať pozornosť. Treba súkromnému životu venovať optimálne polovicu, alebo aspoň tretinu času. Odporúčala by som pred každým začiatkom spolužitia prečítať si pár kníh o párovom spolužití a naučiť sa niečo z toho, ako keď chceme získať vodičák, tiež sa musíme naučiť na skúšky.
Čiže dostatok pozornosti je základom vzťahu?
- Musíme poznať aj svoje očakávania, svoje postoje, aby sme vedeli, o čom sa spolu rozprávať. Dôležité je urobiť rozhodnutie. Keď sa rozhodnem, že z tohto manželstva vybudujem dobré manželstvo, tak to vybudujem s určitým úsilím. Keď idú ľudia do vzťahu s tým, že keď to nepôjde, pôjdeme od seba, tak to je zlý postoj. Nepreberajú zodpovednosť za vzťah, nechávajú to na prírodu. Je tam často podcenenie istých vecí pod heslom: Ja som myslela, že sa zmení... Ja som veril, že keď sa vydá, bude sa chovať ako vydatá žena, matka. Ľudia nejdú automaticky do rolí.
