Umelec tvrdí, že štúrovská generácia mala Hollého a Bernoláka vo veľkej úcte. "Vedeli, že môžu stavať na niečom výnimočnom, len boli presvedčení o tom, že západoslovenčina nevie osloviť celé Slovensko, takže štúrovčina bola v tomto zmysle univerzálnejšia. Ale aj Šmatlák (Stanislav Šmatlák, slovenský literárny historik - pozn. red.) dosvedčuje, že štúrovské pokolenie sa ohromujúco učilo spamäti Hollého verše a s nadšením ho recitovali," spresnil Bučko.
Práve najrevolučnejší štúrovský básnik Janko Kráľ a jeho romantická balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko priviedla Bučka definitívne k myšlienke, aby sa vydal cestou hereckou. Prvýkrát verejne recitoval baladu s veľkým úspechom na maturitnom večierku. To bol ten zlomový moment, po ktorom sa dostal k poézii a odvtedy ju pestuje a rozvíja.
"Môj vzťah k slovenčine je, samozrejme, veľmi živý a veľmi konkrétny hlavne cez to, že sa viazanú formu jazyka snažím dostávať do povedomia a tou je väčšinou poézia," vyznal sa umelec. Jazyk je živý organizmus, ktorý sa neustále vyvíja. V tejto súvislosti sa vedú diskusie o tom, či nie je slovenčina zaplavená až prílišným prenikaním cudzích výrazov, najmä anglických.
"Prenikaniu cudzích výrazov sa v podstate nevyhne nijaký malý národ. Je to prirodzená súčasť interkulturalizácie, čiže tomuto sa pravdepodobne nedá vyhnúť," povedal pre TASR Bučko. Súčasne zdôraznil, že i keď je "intervencia" iných jazykov do našej kultúry omnoho väčšia ako v minulosti, slovenčina sa aj vplyvom našej literatúry a divadiel rozvíja, v texte sa nestráca, je to modernejší vyjadrovací jazyk.
