Bekim v úprimnom rozhovore: Už viem, prečo som ochrnul! Ako dlho sa s tým vyrovnával?

Sú dni, keď vám nie je do smiechu?

Určite áno, každý ich má, ale môžem povedať, že v mojom prípade je ich veľmi málo.

Z čoho bývate smutný?

Nie, že by som bol smutný, skôr nas...ý. Nemám dôvod byť smutný, väčšinou ma niečo vytočí, ale len také bežné veci. Otec má južanskú krv a ja po ňom, takže to máme asi v sebe.

Veľakrát sa zabávate sám na sebe, dokonca aj na svojom postihnutí. Museli ste k tomu dospieť časom alebo to tak bolo od začiatku?

Nemusel som k tomu absolútne dozrieť, odjakživa to mám v sebe. Keď som ešte chodil, robil som si žarty z toho, že som malý. U nás doma sme sa vždy veľa smiali. Teda ak mi niekto povie, že si robím žarty, ani to tak nevnímam, pretože to je pre mňa prirodzené. Je to moja súčasť a základ toho, aby bol človek úspešný a šťastný. Podľa mňa je dobré nebrať sa príliš vážne a vedieť sa na sebe zasmiať.

Stalo sa vám, že si niekto z vás robil žarty a nahnevalo vás to?

Toho človeka hneď na fleku zruším, keď mi to je nepríjemné. Treba si uvedomiť, že ak sa nepoznáme, nie je to vhodné. Tiež si nerobím vtipy z niekoho, koho nepoznám. Ak je niečo trefné a zabaví ma to, tak vtedy to beriem. Veď sa smejme - je to lepšie, akoby sme mali plakať.

Keď ste mali šestnásť rokov, stal sa vám na bicykli úraz a verdikt lekárov bol, že sa už nikdy nepostavíte na nohy. Ako dlho ste sa s tým vyrovnávali?

Povedali mi, že chodiť nebudem a je nádej jedno percento, že niekedy pohnem rukami. Bol som mladý a nejako som to nevnímal. Stále som si hovoril, že budem chodiť, že to, čo hovoria lekári, sú bludy a dokážem to. Nechodím síce ako predtým, ale čo som chcel, som spravil a nikdy som sa neopúšťal. Nebudem hovoriť, že mi to je jedno, samozrejme, by som radšej chcel chodiť. V živote si ale niektoré veci nevyberáme, takže sa nad tým nepozastavujem a nerozmýšľam, čo by bolo keby. Zobral som to hneď ako fakt.