Čím to podľa vás je? Vašou pevnou vôľou alebo ste sa zaťali, že to musíte dokázať?
Nijako som sa nezatínal, bral som to, ako to prišlo. Najviac ma podržala rodina a kamaráti. Okrem toho som veľmi tvrdohlavý a keď mi niekto povie, že sa to nedá, tak dokážem opak. Ďalej to bolo šťastie a keď sa tieto veci spoja, tak to funguje. Všetko toto mi pomohlo postaviť sa a niečo prejsť.
Ako dlho trval proces, kým ste sa postavili?
Prvýkrát som sa postavil po piatich mesiacoch od nehody na liečení v Kováčovej. Prišli za mnou kamaráti a postavili ma do bradlového chodníka. Držali ma a stál som na jednej nohe, druhá len tak plantala. Ráno som to chcel skúsiť znovu, ale nedalo sa. Keď som prišiel z liečenia domov po štyroch mesiacoch, vedel som spraviť dva kroky, ale iba dozadu. Začal som chodievať každý deň na šesťhodinové rehabilitácie do Pezinka, kde mi terapeut Janko dával poriadne zabrať. Mal som okolo seba naozaj dobrých ľudí, ktorí mi pomáhali a cvičili so mnou.
Nikdy vám nenapadla myšlienka, prečo sa nehoda stala práve vám?
V nemocnici som sa dvakrát opýtal, prečo práve ja, ale zistil som, že na to neexistuje odpoveď. Teraz je to osemnásť rokov, odkedy som na vozíku, a zistil som, prečo sa mi to stalo. Mám s kamarátom Mišom vlastné fitnescentrum v Pezinku, v ktorom cvičí denne asi viac vozičkárov po úraze chrbtice ako v Kováčovej. Prichádzajú k nám z celého Slovenska a Čiech - je skvelé, že si vybrali práve nás. Asi to tak teda malo byť a teraz mi to dáva celé zmysel. Malo sa to asi stať kvôli tomu, aby tu niekto ukázal ľuďom, že aj na vozíku sa dá žiť ďalej a napredovať. Snažiť sa dokázať, že sme užitoční pre spoločnosť, aj keď nechodíme.
Ako to u vás vo fitku funguje?
Máme troch trénerov, ktorí presne vedia, ako s vozičkármi cvičiť. Mojou úlohou je rozprávať sa s nimi alebo s ich rodičmi a partnermi. Keď majú nejaký problém, tak sa ma pýtajú. Viem s veľa vecami poradiť, pretože som si to zažil na vlastnej koži.
Občas si vraj niekde zabudnete vozík. Ako je to možné?
Chceli sme ísť s kamošom do Viedne, tak som si povedal, že najskôr pôjdem autom poňho. Vozík som si nechal na dvore, že sa potom vrátim. Až v Rakúsku som zistil, že som naň zabudol. Stávajú sa aj horšie veci. (smiech)
