Majú ľudia stále predsudky, keď vidia zdravého človeka s postihnutým?
Sú ľudia, ktorí to nechápu alebo v komentároch píšu blbosti. Poznám viacero hendikepovaných, ktorí majú zdravé polovičky a sú pre vzťah väčším prínosom než chodiaci, ale tupí. Nemyslím si, že je dôležité, či človek chodí, alebo nemá ruku a nohu. Dôležité je, aký je a ako sa správa. Skôr si myslím, že rodičia zdravých detí upozorňujú na postihnutie. Je to však asi normálne, pretože tiež mám dcéru a ak by mi priniesla domov vozičkára, upozornil by som ju na to, s čím sa môže stretnúť.
Dcérka má šesť týždňov. Ako sa vám zmenil jej príchodom život?
Je to zábava a veľká zmena, ale pekná. Teším sa z nej veľmi. Začal som chodiť na prechádzky, čo som predtým nikdy nerobil, lebo som to neznášal, a teraz mi to robí radosť. Je krásne vidieť niekoho vyrastať a usmievať sa. Väčšinou však plačem od dojatia, keď ju vidím.
Boli ste aj pri pôrode?
Bol som, ale najskôr som nechcel, lebo nemám rád, ak niekoho blízkeho vidím trpieť. Prebehlo to tak rýchlo, že som tam nakoniec bol a nebanujem. Zjedol som síce tonu cukru, aby som neodpadol, ale bol to super zážitok.
Ak by vás manželka nechala s dcérkou samého, vedeli by ste sa o všetko postarať?
O všetko teraz asi nie. Nerobí mi problém ju prebaliť, ale tým, že mám také ruky, aké mám, a nehýbem prstami, asi by to nebolo úplne zodpovedné. Keď ide Laura vyvenčiť psa, tak som s malou úplne v pohode sám. Ak bude troška väčšia, nebudem s tým mať vôbec problém a zvládnem všetko, možno. (smiech)
Čo by ste jej rád dali do života?
Chcel by som, aby si ho vedela užívať a tešiť sa z neho, ale nech nezabudne, že treba pomáhať aj druhým.
