Mali ste šťastie na výnimočných pedagógov...
Keď som prišiel študovať na vysokú školu, zhodou okolností som mal ako ročníkového pedagóga pána profesora Záborského. Pamätám si, ako mi vyčítal môj bratislavský prízvuk. A pán Karol L. Zachar sa ma zas spýtal, prečo tak revem, keď rozprávam. Vravím, že to preto, lebo keby som bol na bitúnku,kde som istú dobu pracoval, hovoril potichu, tak ma nikto nepočuje. Ale vydreli zo mňa, čo mohli a môžem si dovoliť povedať, že mám celkom slušnú slovenčinu, v rámci profesie absolútnu. Pritom som mal starých rodičov, kde starý apa boli pôvodom z Čiernej Hory a stará matka spišská Nemka. Môj otec pochádzal zo Spišskej Soboty. „Ta kedz pridzem na Spiš, ta rečujem.“ A chalupu mám na Záhorí. Tam zas „vyprávjam“. Mama bola Češka, z jej strany neviem o svojich starých rodičoch nič, lebo stará mama zomrela v 1917-om roku na španielsku chrípku a dedo v roku 1950, takže som ho ani nepoznal. Celá moja rodina je ako z toho vtipu: „Všetci sme tu Slováci? Igen!“ Ale ja som SLOVÁK.
Čo ste sa od hereckých legiend naučili?
Keď si spomeniem na celú tú plejádu hercov SND, keď sme ako študenti stáli za oponou a s otvorenými ústami sledovali, ako hrajú majstri Mikuláš Huba - nádherná slovenčina, Gustáv Valach - nádherná slovenčina, Ladislav Chudík, Mária Bancíková, Eva Kristínová - nádherná slovenčina... V podstate každý jeden hovoril spisovne a každý jeden bol jedinečný hlas. To je zvláštne, že tie hlasy, až na zopár výnimiek, dnes zmizli. Bohužiaľ, v divadlách, a aj v Národnom divadle už kultúra reči upadá. A isto ste si všimli v poslednom čase, že všetci na javisku kričia, ba dokonca používajú mikroporty. Nerozumiem prečo. Nás molestovali s tým, a to najmä pán Záborský prízvukoval, že musíš sa naučiť tak šepkať, že ťa bude počuť v poslednom rade. Krásnu slovenčinu mala Betka Poničanová. Keď niekto v divadle povedal nejaké nespisovné slovo, napríklad šuflík, tak prišla potichučky za ním, kopla ho do zadku a povedala: „Nehovorí sa šuflík, ale zásuvka!“ Okrem toho, my sme sa v Nitre po predstavení koľkokrát vrátili za hlbokej noci a ešte po ceste sa rozoberalo to predstavenie, debatovali sme. Starší radili mladším. Dnes sa skončí predstavenie a všetci zmiznú. Nuž a mám nesmierne výhrady proti zbytočným vulgarizmom na javisku.
Na začiatku ste hovorili o tom, že máte skončenú chemickú priemyslovku, odbor technológia spracovania mäsa. Herectvo ste vyštudovali až neskôr. Prečo?
Pretože som mal zlý kádrový profil - otec bol vyhodený z advokácie, strýko rímskokatolícky kňaz bol zavretý za vlastizradu, tak som sa nemohol dostať na strednú školu. Moja sestra sa dostala na stavebnú priemyslovku, lebo vtedy bolo nejaké smerné číslo, koľko žien musí pracovať v stavebníctve. Otec sa náhodne stretol so svojím konškolákom zo Svoradovho internátu a povedal mu, aký má so mnou problém. A spolužiak mu povedal, že daj ho k nám, ja ho schovám! Otec sa spýtal, že kam a on odpovedal, že na chemickú priemyslovku. Otec vraví: „Ty si sa zbláznil, veď to je výstavná škola chemických závodov!“A kamarát mu vysvetlil, že oni tam majú ešte dva odbory, jeden odbor sú konzervári a druhý odbor sú mäsiari. Nič lepšie sa mi nemohlo stať, lebo mám maturitné vysvedčenie zo Strednej priemyselnej školy chemickej, odbor technológia spracovania mäsa. Maturitné vysvedčenia boli ako výučné listy mäsiarskych majstrov. Keď oslavovala Marína Kráľovičová 80-ku v SND, tak ja som jej doniesol ako darček veľký pohár oškvarkov. Lebo raz bola u mňa na chalupe a ja som dva dni predtým urobil zabíjačku, tak som ju ponúkol oškvarkami. A ona, že „ježišmária, ja som ešte v živote také škvarky nejedla!“ Tak som jej doniesol na narodeniny za pohár.
