Lichotí vám, ak vás niekto nazve dievčatá? Máte rady tykanie alebo si potrpíte na vykanie?
Petra: Ak mi niekto povie, že teta, prosím vás, tak sa trošku zarazím. (smiech) Snahu o lichôtky alebo nejaký kompliment však veľmi oceňujem. Aj keď viem, že to nie je pravda, vždy sa poteším a poďakujem.
Zuzana: Mám to inak. To, že mi ľudia hovoria teta alebo pani, s tým už žijem niekoľko desiatok rokov a som s tým úplne v poriadku. Mám rada, ak mi niekto povie príjemný kompliment, ale prvoplánové tykanie nemusím. Som asi stará škola. Oceňujem nejaký formálny prístup, to mám veľmi rada. Kedysi, keď som prišla na natáčanie, tak som bola dievčatko, ktoré všetkým vykalo. Potom som bola žena, ktorá si s každým vykala a teraz, keď niekam prídem, všetkým tykám a oni vykajú mne. Je to taký smiešny posun, ale tak ten život plynie a teším sa z toho.
Petra: Musím Zuzku doplniť, lebo mne je úplne jedno, či mi niekto vyká alebo tyká. Nejako sa prispôsobím, dokonca som zvyknutá na rôzne prezývky, takže aj tú tetu som už prehryzla.
Katarína: Oslovenie dievčatá mám veľmi rada. Často ho používam, keď som s mojimi kamarátkami, a vždy ma veľmi poteší, ak mi tak povedia aj iní. A som tykajúci typ, rada si s ľuďmi tykám, ale samozrejme pri starších ľuďoch dodržiavam vykanie, prípadne počkám, kým mi oni navrhnú tykanie.
Bolo číslo 5 na začiatku pre vás strašiakom?
Petra: Som Peťka, čiže tá päťka pre mňa nebola žiadnym strašiakom a zvykala som si na ňu od narodenia. Päťky v škole som nemala, lebo som bola strašná bifľoška, museli ma všetci nenávidieť. Päťdesiatka? Strašiakom bola pre mňa už tridsiatka. Pamätám si, keď som ešte s Kopytovcami skúšala kabaret, v ktorom som hrala političku. Vtedy mi Sáva Popovič povedal: „Prosím ťa, daj si na seba taký škaredý sivý kostým, aby si vyzerala ako taká stará hnusná tridsiatnička.“
Zuzana: To sa až zle počúva. (smiech)
Katarína: Nikdy som nad tým nerozmýšľala, nebol na to čas a číslo 5 na začiatku nebolo žiaden strašiak. Dokonca teraz, keď skúšame s dievčatami, ktoré majú nad 60 a Gizka už nad 70, tak sa mi ani číslo 6 či 7 na začiatku nezdá strašiakom.
Zuzana: Pamätám si, keď ma moja prvá kamarátka pozvala na oslavu päťdesiatky - vtedy ma heglo prvý a poslednýkrát.
Katarína: Nie, poslednýkrát ťa heglo vtedy, keď si sa ma minulý týždeň pýtala, koľko mám rokov. Povedala som, že 56, a ty na to: „Moja kamarátka, mladá Katka.“ (smiech) Bolo vtipné, že ju prekvapilo, koľko mám rokov.
Zuzana: Prekvapilo ma to, lebo na to vôbec nevyzeráš. Mám pocit, že ľudia, s ktorými prechádzam svojím životom, nestarnú.
Petra: Dnes sa to už trošku posúva, ľudia sa dožívajú vyššieho veku. Dnešní päťdesiatnici a šesťdesiatnici sú už úplne inde než voľakedy. V rámci svojej práce stretávam veľa ľudí. Napríklad Martin Huba má v sebe toľko energie a takú dynamiku ako dvadsaťročný človek. Závidím a takto na tom chcem byť aj ja.
Katarína: V SND pracuje ako korepetítorka Milada Synková, 90-ročná pani, s ktorou som robila minulý týždeň rozhovor. Vie šesť jazykov, sprevádza na klavíri a v hlave má milión skladieb, je v kondícii, cestuje a šoféruje. To sú tie naše inšpirácie.
Zuzana: No a ja mám toto doma. Môj ocko bude mať 81 rokov a je to pán, ktorý každé ráno zoberie psa a odbehne si svoje tri kilometre. Celý deň chodí, behá, pláva a stará sa o seba. Nikdy by ste nepovedali, že má toľko rokov. Takže aj ja to mám v génoch. (smiech)
Katarína: Asi aj ja to mám v génoch. Moja mama má 82 a teraz si vybavovala, aby mohla ďalej šoférovať. Sleduje, čo sa deje vo svete a pretože má čas, má aj väčší prehľad než my. Ľudia sa viac o seba starajú a mne sa páči, že už nie sme mladé a nemusíme tak vyzerať.