Späť do života
Doktori sa s ním príliš nemaznali a jeden z nich mu na rovinu povedal, že vozík ho čaká natrvalo, lebo miecha bola natoľko poškodená, že niet nádeje. „Vlastne to bolo dobré, že ma postavili pred hotovú vec a neživili vo mne plané nádeje,“ hovorí rozvážne Viktor. „Mám kamarátku, ktorá je na vozíčku 12 rokov, prvých päť rokov mala depresie a žila v nádeji, že bude chodiť. Dnes hovorí, že skutočne začala žiť, až keď pochopila, že jej život už bude spojený navždy s vozíčkom.“ Viktor sa neskôr dozvedel, že spolu s liekmi proti bolesti dostával aj antidepresíva, preto nemal nejaké slabé chvíľky sebaľútosti, dokonca jeho vnímanie reality hraničilo až s flegmatizmom. „Veľmi mi pomohla mama. Aj finančne, lebo liečba nebola lacná, a pamätám si, ako ťažko odo mňa odchádzala z nemocnice. Najradšej by bola ostala so mnou a starala sa, ale samozrejme musela chodiť do práce, robí v Rakúsku opatrovateľku.“
Po polroku v rehabilitačnom centre uvažoval hlavne nad tým, ako prerobiť byt na bezbariérový. S pomocou kamarátov a rodiny sa mu to podarilo. „Doma som sa učil nanovo žiť, aby som bol čo najsebestačnejší,“ hovorí Viktor o začiatkoch vo vlastnom byte v Jasovej. „Prakticky som od začiatku žil sám, bol som dosť odmietavý voči ponúkanej pomoci, aj keď stále mi ľudia pomáhajú. Brat býva doslova cez cestu, mám sa na koho obrátiť, keď naozaj treba. Bol som ako malé dieťa, ktoré sa učí samo potrebné veci k životu. Obliekanie, sprchovanie - aj ja som sa učil žiť s novým nastavením. Variť som vedel aj predtým, to nebol problém, žil som roky mimo domova. Lebo kto ľúbi jesť, musí sa naučiť aj variť,“ konštatuje s úsmevom. Viktorovi dlho trvalo, kým začal chodiť do spoločnosti, lebo Jasová je pomerne malá dedina, kde každý každého pozná a on neznášal ľútostivé pohľady. Dnes je už vyrovnaný a pociťuje, že sú ľudia radi, keď ho vidia na ulici.
Cesta k paraveslovaniu
V Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, kam pravidelne chodí, sa Viktor Gajdošík dozvedel o projekte, kde hľadajú hendikepovaných športovcov. „Práve v Kováčovej som stretol chalana na vozíčku, ktorý mi hovoril o športoch v Piešťanoch, že tam ide na letný tábor,“ spomína na prvý dotyk s paraveslovaním. „Vytiahol mobil a ukázal mi fotky. Keď som to videl, hneď som si pomyslel, že toto by ma mohlo baviť. Presne pre mňa, pretože hornú časť tela mám zdravú. Šiel som za pánom Mirom Jamborom, ktorý sa tomu venuje, zistiť viac. Potešilo ho, že chcem športovať. Hneď ma nakontaktoval na veslársky klub Sĺňava Piešťany, dal mi kontakt na trénera Andreja Vičana. Ten bol rovnako srdečný, počas obeda si našiel na mňa čas, hodil loď na vodu, vysvetlil mi čo a ako, posadil ma do nej. Okamžite som vedel, že toto chcem,“ vraví s nadšením Viktor, ktorý v Piešťanoch absolvuje tréningy dvakrát do týždňa.
