Po 2. svetovej vojne dostali príležitosť realizovať svoje predstavy vo veľkom. „Počas vojny bolo veľa miest zásadne poškodených. Nové trendy urbanizmu sa tu začali aplikovať práve na zbombardovaných miestach blokovej výstavby napríklad v Londýne, Rotterdame či Le Havre, ale aj v socialistickom bloku,“ približuje Peter Szalay.
Rýchla výstavba
Prvý panelový dom v Československu sa začal stavať v Bratislave v novembri 1955. Jeho stavbu zvládli za tri mesiace. Koncom 50. rokov sa začali budovať viaceré súbory panelových domov, ktoré nemali byť určené len na bývanie, ale občania už mali dostať aj rôznu vybavenosť, napríklad škôlky či obchodné centrá, akým bol slávny bratislavský Slimák.
„Do začiatku 60. rokov vznikali relatívne menšie sídliská do 10 000 obyvateľov. Stavanie z prefabrikovaných dielov bolo progresívne a moderné. Avšak táto technológia sa stala primárnou technológiou pre budovanie sídlisk aj z politického hľadiska. Štát všetky kapacity určil pre výstavbu miest, všetko sa plánovalo centrálne“ pripomína odborník.
Sedemdesiate roky sa niesli v znamení veľkých plánov, napríklad pri realizácii výstavby Petržalky určenej na bývanie pre 130 000 obyvateľov. V západných krajinách sa už v tomto období od budovania veľkých sídlisk ustupovalo, dokonca boli niektoré zbúrané.
Éra králikární
V osemdesiatych rokoch sa začala kritika panelových sídlisk šíriť aj v Československu. „Paneláky sa stávali terčom rôznych kreslených i iných vtipov, hlavne Bratislava. Tá bola v určitom zmysle úplne obkolesená panelovými domami,“ upozorňuje historik.
V roku 1990 až 90 percent Bratislavčanov bývalo v panelákoch. „Nečudo, že už za socializmu, hlavne v druhej polovici 80. rokov, sa hľadali riešenia ako vybŕdnuť z monotónnosti sídlisk a z toho, že výroba nebola schopná a nemala záujem meniť spôsob stavania domov,“ dozvedáme sa o záverečnej etape výstavby sídlisk. V poslednej fáze ešte bola snaha o vytváranie sídlisk na báze prefabrikácie, ale mali byť pestrejšie a mali sa vrátiť k tradičným formám ulíc a námestí.
Vydržia storočia
Mnoho ľudí, nielen tých, ktorí panelové byty obývajú, nevidia ich budúcnosť v ružových farbách. Avšak exspirácia panelákov nie je podľa historika architektúry problémom. „Toto je jeden z mýtov. Nerozpadnú sa nám pred očami, sú z betónu a ocele. Veľa historických domov je z nekvalitnejších materiálov a stoja dodnes, takže je to o údržbe, a o tom, ako sa o ne budeme starať,“ konštatuje odborník.
„Nemyslím si, že paneláky zaniknú úplne, postupne sa budú prerábať tak ako každá architektúra. Keď sa o budovy staráme, tak vydržia aj stáročia, a tak je to aj s panelákmi a sídliskami. Paneláky sú v podstate také skladačky, ktoré sa dajú relatívne jednoducho prebudovať, čo nám ukazujú viaceré príklady vo svete, ale aj doma.“
