Aňi dva vjeľkje ôgňe, ftôre udežyli na džydžine Ľyndak pod Gorami (Výsokými Tatrami) v rôkaf 1898 tišicôšymstodžyvjyndžešontôšym a 1946 tišicdžyvjynctoštyracečsejš nypolozyľi ľudži z džydžiny pod Gorami Slovenska. Hôdž při ôstatňym ôgňu ľeglô 70 šydymdžešont percent domof, ľudže še nedaľi, zemkľi še a svojom džydžine znôvu postavjyľi.
O ľyndacanaf še godo ze majom radži svôjom džydžine a a pamjyntajom na ôjcyzne. Ľudži tu vidžiče v kroju ňyľyn cez švjynta a na vjeľkyf slavnôščaf, aľy hlavňe starse baby gô nôsom aj v obycajny džyň kolo domu aj do kôščola.
Svôjsko džydžina ľezy pod Bjolymi Gorami a byla zalôzono zacontkym trinostegô vieku. Ľudže steľa byľi na syrôko daľekô vysukuvane bacovje i pastyži, poľylô še tu vopnô, kôpol še mramor i drôgi alabaster.
Džydžina Ľyndak byla furt brano za taky štat v štače, byla oddžyľono tymu ze byla inakso jak drugje džydžiny, majom svôje zvyki, nôsom še tu kroje a ľudže som tu svôjskje. Tšimjom še odjakzyva svôjif kôščolnyf zvykof a vjare im nevžyni ani komunišči. Spevňuje to aj tô, ze še tu aj cez kžynza Jantka Hrtusa donošyli zakozane kšonski z Ríma.
Džydžina ľezy pši pôľskyj granicy a ľudže tu godajom svôjom goroľskom gvarom a nehanbjom še za ňom, godajom aj ve švječe. Jednom z tyf co sôbje zastajom svôjom gvare a fcom ze by še zahovala je Hanka Koščáková od Filipki. Pise gotki o Ľyndaku, o ľudžaf co tu zyjom, ftôre čynskô rôbjom na gazdofce, ale pise aj o svôjej rodžine i jak to hôdži mjyndzy ľudžami ve švječe. Jednom z nojšumňejsyf mo nojradsyj je godanka „Gvara“. Pyto v ňyj svôjif ľudži, zeby ucyli džeči ľyndackjyj gvaže.
Svôjsko džydžina, dže jes teľo ľudži jak v malym mješče, majom aj svôje múzeum ľudôvyj kultury. Před dvaceč rokami, še zavžyna Heľena Gallikova a kupjyla starom stopjyndžešontrôcňom dževňanom izbe a postavjyla jom na svôjej obôže, a teros tam mo vystavjône groty i tšopki ftore zezbjyrala a pšipominajom zyvôt v džydžine.
Starôsta džydžiny Miro Koščák pšipomino, kjyd pudžeče do muzea nojdžeče tam aj obľycki z farby (modrotlače), vjyncyk jak storôcňe krôsna, stare skšiňe, groty, kroje i kurtki. Kroj je tô nojšumňejse co momy a radži go nosymy, godo Heľena Gallikova. "Nase ľudže kroj nôsom aj v džišajsyj dôbje a kjyd dafto potšebuje kroj, vjedzom na kjegô še obročič," godo starosta.
