Vraví sa, že čas je najlepší lekár. Ako teda viac ako štyri mesiace od otcovej smrti vnímate jeho odchod?
Nikto tu nebude večne a je prirodzené, že rodičia nás raz opustia. Na ten deň sa však nikdy nedá pripraviť a na každom z nás sa nejakým spôsobom podpíše. Otec si posledných pätnásť mesiacov veľa vytrpel. Smrť bola teda svojím spôsobom preňho vyslobodením. Viem, že dnes už je s mojou mamou. Sú šťastní, slobodní a nič ich už nebolí. Pre mňa to však bude celý život nezacelená rana.
Komunikujete s ním občas v mysli a pýtate si od neho rady?
Otec bol pre mňa odjakživa stredom môjho vesmíru. Prežila som s ním nádherné detstvo plné fantázie a dobrodružstiev. Z týchto základov čerpám celý svoj život. Jeho výchovou som bola dosť poznamenaná, pretože som mala vždy iný pohľad na svet než moji rovesníci. Pamätám sa napríklad, ako sme na základnej škole vypisovali nejaký psychologický test pre to, aby sme si vedeli lepšie vybrať strednú školu. Bola v ňom aj otázka, či by som dokázala ísť niekam na mesiac bez rodičov. Bez zaváhania som odpovedala, že áno. Až neskôr, keď sme testy rozoberali so spolužiakmi, som pochopila, že išlo o časový úsek. Test bol napísaný veľkým tlačeným písmom, tak som to nerozoznala. Nik to však nepochopil ako ja, keďže som sa už videla na Mesiaci. (smiech)
Veríte, že otec na vás dáva zhora pozor?
Nielenže verím, ale ja to viem a veľmi to vnímam.