Keď sme sa nedávno rozprávali, spomenuli ste, že ste si na seba po prvýkrát od otcovej smrti obliekli niečo farebné. Bolo to spontánne rozhodnutie alebo ste to už tak cítili dlhšie?
Bolo to veľmi spontánne rozhodnutie. Zrazu sa mi zhnusila čierna farba, povedala som si dosť! Už po odlakovaní čiernych nechtov do mňa vstúpila úplne iná energia, tak som do môjho života opäť vrátila farby.
Myslíte si, že by vám to už povedal aj otec, aby ste začali žiť a boli šťastná?
Ktorý otec by nechcel, aby jeho dieťa bolo šťastné? Rozhodne by nechcel, aby sa ktokoľvek kvôli nemu trápil. Bol to, rovnako ako moja mama, veľmi dobrý, láskavý a veľkorysý človek.
To, že už nenosíte čierne oblečenie, však neznamená, že ste prestali smútiť. Bol to taký prvý krok k ozdraveniu vašej duše?
Je pravdou, že farebné oblečenie smútok trochu vytesnilo. Moje vedomie sa s tou veľkou stratou celkom vyrovnalo, ale podvedomie ju ešte stále spracúva. Často mám s otcom veľmi živé sny a ráno, keď o nich premýšľam, si občas aj poplačem…
Vraví sa, že čas je najlepší lekár. Ako teda viac ako štyri mesiace od otcovej smrti vnímate jeho odchod?
Nikto tu nebude večne a je prirodzené, že rodičia nás raz opustia. Na ten deň sa však nikdy nedá pripraviť a na každom z nás sa nejakým spôsobom podpíše. Otec si posledných pätnásť mesiacov veľa vytrpel. Smrť bola teda svojím spôsobom preňho vyslobodením. Viem, že dnes už je s mojou mamou. Sú šťastní, slobodní a nič ich už nebolí. Pre mňa to však bude celý život nezacelená rana.
Pýta si rady od otca aj po jeho smrti? Akú radu od neho dala svojim synom? Žiarlila, keď si otec našiel novú partnerku?
Viac sa dočítate v Novom Čase víkend
