Dôkazom je dedina Pohorelá v okrese Brezno, kde majú dokonca aj vlastný Pohoreľsko-slovenský slovník. Je zverejnený na webovej stránke obce, obsahuje viac než tisíc miestnych výrazov i slovných spojení a je stále živý. Postupne ho dopĺňajú o "nové", zabudnuté miestne výrazy.
Prvá úradná písomná zmienka o tejto horehronskej dedine pochádza z roku 1612. Ľudia v tomto kraji, ktorý patril do Muránskeho panstva, sa živili predovšetkým pastierstvom a prácou s drevom. Je tam preto silná tradícia práce s koňmi, čoho dôkazom sú aj novodobé furmanské súťaže.
V 18. storočí tu otvorili železnorudné bane a postavili železiareň, ktoré neskôr prevzali Coburgovci a tí v obci vytvorili správu, čím sa tento železiarsky komplex stal najvýznamnejším v celej Gemerskej župe. V roku 1833 tam Karol Heyssl postavil prvú valcovňu plechov vo vtedajšom Uhorsku. Piesne a zvyky Pohorelej pomáha dnes udržiavať detský folklórny súbor Mladosť a mužská spevácka skupina FSk Kráľova hoľa. Každoročne sa tam koná aj súťaž v ručnom kosení trávy.
K štvrtej najväčšej obci Horehronia patrí aj osada Pohorelská Maša, kde Rozvojová agentúra Banskobystrického samosprávneho kraja plánuje revitalizáciu historického Coburgovského parku. Z plánu obnovy na to získala viac než 845.000 eur.
Ľudia z tejto obce spod Orlovej hole s vyše 2100 obyvateľmi medzi sebou hovoria v miestnom pohorelskom dialekte. Aj keď staré zvyky ustupujú modernej dobe, tí skôr narodení stále medzi sebou hovoria tak, ako ich predkovia. Keď tam stretnete babku v zástere, ako sa baví so svojou susedou, môže sa stať, že jej nebudete rozumieť. V miestnom nárečí však hovoria i mladí, čo sa dá zistiť aj z ich komunikácie na sociálnych sieťach.
"Pohorelský jazyk je pre mňa jeden z najkrajších, je to môj rodný jazyk, ktorý ma naučili moji rodičia a my ho učíme naše deti a vnukov. Pohorelčina je pre mňa veľká sviatosť, múdrosť, dar. Keď prídeme do sveta, akonáhle sa pozrieme Pohorelčanovi do očí, začneme hovoriť po pohorelsky. Naši predkovia dar tejto reči zapisovali do piesní," povedal pre TASR známy folklorista Jozef Mak.
K svojej rodnej obci sa vyznal slovom i spevom: Pohorelá, Pohorelá je pekná dedina, však sa jej na Horehroní nevyrovná iná. Chlapci sú tam ako jedle, dievky ako ľalie, že ich ani maliar tak nevymaľuje. Čože sú to za dievčatá, to prekrásne Hronky, po hlase ich nepoznáte? Veď to Pohoreľky, zaspievajú, zatancujú pod hoľou Orlovou, ich hlas sa pekne ozýva dolu Pohorelou.
"Pohorelá leží pod prekrásnou Orlovou hoľou a hoci vyše 40 rokov žijem v Banskej Bystrici, moje srdce sa vždy vracia na Horehronie. Mám brata Janka, ktorý má Ľudovú hudbu Jána Maka, celá naša rodina hráva a spieva. Ľudové piesne máme v srdci. Som hrdý Pohorelčan, Banskobystričan a Slovák," dodal Mak.
Tento článok si môžete prečítať aj v pohorelčine. Nájdete ho na nasledujúcej strane.
