Vystúpili ste zo sveta sedemdesiatnikov a ocitli ste sa vo svete osemdesiatnikov. Prekvapilo vás to? Lebo v istom veku ľudia konštatujú, že mladosť ubehla lusknutím prstov...
Nemôžem povedať, že by ma tento matematický faktor dráždil či nejako znepokojoval. Možno je to spôsobené tým, že človek je atakovaný zaplať pánboh ďalšími a ďalšími povinnosťami, projektami, radosťami a sem-tam aj problémami. Takže nevnímam to hranične, že teraz som šťastný a spokojný a o desať rokov budem nešťastný a znepokojený. Máme vžitú predstavu, že v osemdesiatke by sa mal človek upokojiť. Snažím sa nejako si tento fakt vsugerovať, aby som svojimi ambíciami alebo aktivitami neprepískol určitú mieru vkusu.
Záleží na tom, ako sa človek cíti. Vy ste zjavne v dobrej kondícii, stále ste umelecky aktívny. Ale predsa len, keby to šlo, koľko rokov by ste si priali mať?
(úsmev) Neviem. Zaujímavé roky, keď sa mi začala kreovať predstava o živote a ktoré boli určujúcim faktorom pre moju umeleckú dráhu, som prežil v bratislavskom Divadle na Korze. Bolo to síce v nie najšťastnejšom období môjho života, lebo som bol dva roky v nemocnici a tam človek prejde predčasne istým prehodnotením. Zrazu som sa však ocitol v divadle medzi veselými, zdravými a, v dobrom slova zmysle, komplikovanými ľuďmi, ktorí mi pomáhali vidieť život z rôznych aspektov. Aj preto, že sme sa zaoberali témami, ktoré sa dotýkali práve istého pocitu naplnenia môjho života. Prešiel som teda fázou určitého vyrovnania sa s nie celkom šťastným osudom. Ale keď to nedobré pominulo, tak som ešte mal dosť síl aj pocitu morálneho práva na to, že život chytím do svojich rúk. Zaplať pánboh, Divadlo na Korze bolo miesto aj spoločenstvo ľudí, kde som si začal uvedomovať, že život je pekný a zaujímavý. Že je to dar, s ktorým by som mal naložiť relatívne rozumne. A aby som pravdu povedal, ja som to ešte stále neuzavrel.
To by bolo predčasné...
Osud mi ozaj doprial mnohé – dotýkať sa tém, stretávať sa s ľuďmi, pri ktorých ten moment kreovania svojej prítomnosti v bytí ešte stále funguje. Mám skôr problém s tým, že človek by sa mal pomaly upokojiť. Môj starý otec mi kedysi dávno vysvetlil, že každé obdobie života má svoju špecifickú krásu. A ide len o to, aby si bol schopný ju objaviť. Aby si sa nesnažil vo fáze, v ktorej práve si, žiadať a hľadať v živote šťastné okamihy, ktoré už pre ten vek nie sú adekvátne. Toto poučenie starého otca som si vzal k srdcu a myslím si, že sa mi darí objavovať pôvab každej sekvencie, v ktorej sa ocitám.
Čo krásne ste už stihli objaviť v osemdesiatke?
(úsmev) Áno, mám osemdesiat a snažím sa objaviť nádheru, ktorá je určená pre tento úsek života. A snažím sa nebyť nešťastný z toho, že túžim po nejakých krásach, ktoré sú prisúdené dvadsať, tridsať či štyridsaťročnému. Treba byť dosť pokorným na to, aby ste tú krásu nehľadali ako nejakú odmenu, na ktorú si uzurpujete právo len preto, lebo máte osemdesiat. Skôr je to tak, že ste odmenení tým, že ste schopní odhaliť, čo je pre túto fázu vášho života adekvátne. Od 80-ročného človeka sa už neočakáva taká miera zodpovednosti a množstvo činností ako v mladosti. Je to istý stav úľavy, čo samo osebe je krása. Samozrejme, treba si dať pozor, aby to človek zas neprehnal, že mám osemdesiat, tak si môžem dovoliť všetko a nemusím nič.
