Starší ľudia zvyknú hovoriť o tom, ako sa obávajú, kam smeruje dnešný svet – ľudskú prácu nahrádza technológia, vytráca sa záujem človeka o človeka, dobré mravy majú najlepšie časy, zdá sa, za sebou... Aký máte postoj k takýmto úvahám?
Myslím si, že je veľmi nebezpečné to, o čom sme už hovorili – že nikto sa nesnaží vracať sa k sebe, ale stále každý uteká od seba. Za atrakciou, za tým, čo život ponúka... A život teraz ponúka veľmi lákavé veci, relatívne ľahko dostupné. Žiaľ, najnebezpečnejšia možnosť, ktorú ponúka je, že nemusíte myslieť. Navigácia vás dovezie tam, kam chcete, auto zaparkuje aj bez vodiča, nemusíte rozmýšľať nad telefónnymi číslami najbližších ľudí, stačí si ťuknúť do mobilu... Prosto, sme zavalení možnosťou nemyslieť. V dôsledku toho človek osprostieva.
To je dosť znepokojujúce...
Iste, lebo možnosť nemusieť myslieť preniká všade, aj do umeleckej tvorby. Keď ponúknete človeku na zamyslenie niečo, čo je nad jeho ochotu či dokonca schopnosť uvažovať, tak to zvykne odmietnuť a prikloní sa k tomu, kde uvažovať netreba. A tento systém, v ktorom nám je momentálne dopriate existovať, vás doslova prosí, aby ste nemysleli. Napríklad to, čo vidíte v tej krimi televízii, znižuje hĺbku ľudského uvažovania. Kedysi sme mali síce len dva televízne programy, ale natlačili sme tam Dostojevského, Čechova, Balzaca, Hemingwaya... A ľudia, síce aj pod určitým diktátom, pretože nebolo nič iné, sa zoznamovali s myšlienkami a tvorbou týchto velikánov. Dnes máme stovky programov, v televízii sa strieľa, vraždí, naháňajú sa autá... Pre niekoho je to možno aj atraktívne, ale nenúti vás to myslieť. Obávam sa, že sa to odrazí na všetkých aspektoch toho, čo žijeme. Ak sa teda pýtate, čo ma znepokojuje na časoch, ktoré žijeme, tak je to príťažlivosť a lákavosť možnosti nemyslieť a radosť ľudí z toho, že im je nemyslieť umožnené.
Žiaľ, ale musím pripomenúť, že aj v divadlách sa objavujú predstavenia, ktoré sú hlboko pod umeleckou úrovňou. Sú aj také, z ktorých diváci odchádzajú, lebo nestrpia zbytočné vulgarizmy, neopodstatnenú nahotu... Čím to je?
Pretože to je tiež najjednoduchšie myslieť si, že zbúraním tabu si strašne progresívny, autentický a že vulgárnosť je istota, pre ktorú ťa budú považovať za "kinga"... Keď sa má nahota či vulgárnosť spomenúť na javisku – aj to len raz za čas – to je nutné vykúpiť kumštom, odôvodnením... Veď Shakespearov Kráľ Lear tiež zo seba strháva šaty v blúznení, ale nie preto, aby bol prvoplánovo nahý, ale preto, že chce byť taký, ako ho Boh stvoril. Narábanie s vulgárnosťou je dnes extrémne zneužité. Tvorcovia akoby si neuvedomovali, že vulgárnosť je hraničná forma ponúknutého produktu. Toho sa dotknúť je riziko a môže byť veľkým znesvätením budovy divadla, jej inštitúcie aj divákov. Veľmi sa na tom podpisuje miera uvažovania spoločnosti a tá je zas ovplyvnená tým, v čom žijeme. Tá miera klamstva, diktátu píplmetrov... Keď ukážeš holý zadok, tak je zaručená sledovanosť.
Martina Hubu sme sa v rozhovore opýtali, čo mu vie vyvolať úsmev na tvári či spokojnosť na duši? Túži po niečom, čo ešte nedosiahol? Keby to šlo, koľko rokov by si prial mať? Aj na to odpovie v Novom Čase Nedeľa!
