Hríb na oblohe
Testovanie bolo z politických dôvodov urýchlené. V nemeckom Postupime práve prebiehala konferencia o rozdelení povojnového sveta za účasti Stalina i amerického prezidenta Harryho Trumana. Úspešný test novej jadrovej zbrane mu poskytol vhodnejšie vyjednávacie podmienky, Stalinovi totiž naznačil, že novú bombu čoskoro použije proti Japoncom.
Bombu bolo preto potrebné otestovať už 16. júla. Počasie spočiatku experimentu neprialo, celú noc v púšti silno pršalo, vyjasnilo sa až tesne pred východom slnka. Atmosféra na mieste bola napätá. Medzi vedcami, ktorí sa prišli pozrieť na výsledok svojej mnohoročnej práce, bol okrem Oppenheimera aj Enrico Fermi, pod vedením ktorého sa uskutočnila prvá reťazová jadrová reakcia v decembri 1942.
O 5.29 hod. prišla chvíľa pravdy. Bombu zavesili navrch tridsať metrov vysokej veže. Po jej odpálení sa objavil intenzívny záblesk svetla a pozorovatelia pocítili horúcu vlnu, potom nasledoval ohlušujúci sonický tresk, ktorý zaplnil údolie. Ohnivá guľa zmenila tvar na typický hríbovitý oblak a dosiahla priemer 12,2 kilometra.
Ničiteľ svetov
S odhadovanou výbušnou silou vyše 20 ton TNT premenila bomba okolitú púšť a betónové základy veže na zelené sklo. Tento zvláštny materiál neskôr dostal meno trinitit. Po výbuchu ostal na mieste kráter s hĺbkou 2,4 metra a so šírkou 2,4 kilometra.
Ihneď po úspešnom teste sa reakcia prítomných menila od úplného šoku cez prekvapenie až po nadšenie. Počiatočnú eufóriu však rýchlo vystriedalo triezvejšie zamyslenie sa nad tým, čoho boli práve svedkami. „Svet už nebol rovnaký. Niektorí plakali, niektorí sa smiali, ale väčšina mlčala. Spomenul som si na citát z Bhagavatgíty: ,Teraz som sa stal smrťou, ničiteľom svetov‘,“ spomínal na osudné ráno Oppenheimer po rokoch. Hoci tieto slová nevyriekol pri teste Trinity nahlas, vírili mu v myšlienkach spolu s pomyslením na Prometea, ktorý ľuďom priniesol oheň, aby bol za svoj čin naveky potrestaný.
Ako vedúci výskumu sa stal tvárou celého vedeckého snaženia a tlač mu pririekla prezývku „otec atómovej bomby“. Po jej použití v Japonsku sa Oppenheimer snažil, aby sa vo vývoji pokročilejšej a ničivejšej vodíkovej bomby nepokračovalo, naopak, aby sa celosvetovo zabránilo zbrojeniu atómovými zbraňami. Bolo mu totiž jasné, že po tejto zbrani túžia aj v ZSSR. Nemýlil sa, a preto vo svojom úsilí pokračoval až do svojej smrti.
