Ten pre Nový Čas Nedeľa poskytol svoj prvý rozhovor potom, ako na prelome rokov odišiel z Markízy. Čo pre divákov chystá v novej relácii V siedmom nebi?
V televízii JOJ už bežia upútavky na vašu novú reláciu V siedmom nebi. Bude to niečo ako Modré z neba, len s iným názvom?
Ja nemám v princípe čo meniť na tom, čo ma z pohľadu televízneho média najviac zaujíma. A asi takýto prístup odo mňa očakávajú aj ľudia. Naďalej sa teda budem venovať životným, a neraz veľmi ťažkým, príbehom ľudí. Bohužiaľ, na Slovensku žije na hrane veľmi veľa rodín... Štatistiky hovoria, ako sa zlepšuje život Slovákov a potom vycestujete do regiónov a vidíte holú pravdu, tie pekné čísla štatistík sú asi iba niekde v počítačoch úradníkov. Preto si myslím, že je dobré, ak chce nejaká televízia dať peniaze zo svojho na to, aby sa pomohlo ľuďom, ktorí nemajú ľahký život. Nepochybujem, že sa nájdu takí, čo povedia – veď to je Modré z neba, akurát v inej farbe. Pokiaľ bude viac takých, ktorí budú mať z projektu radosť, budem spokojný.
V čom bude teda nová relácia odlišná?
Plánujem jednu výraznú zmenu – rád by som do pomoci zapojil aj známych ľudí, aby prispeli aj oni na dobrú vec. Nechcem to zatiaľ konkretizovať, ale nevylučujem, že do programu vnesieme trochu viac zábavy a napätia.
Ako sa bude V siedmom nebi vysielať?
Raz do týždňa, konkrétny deň ešte nie je daný. Začať by sme mali v lete.
A akú životnosť môže mať relácia takéhoto typu?
Ťažko odhadnúť. Keď sme začali s Vilomeninami, myslel som si, že to bude „lakocinka“ na dva roky. Nakoniec sme ich vysielali osem rokov a v zásade sme neskončili pre nezáujem divákov. Ale určite by som životnosť rád počítal v rokoch, nie v mesiacoch.
Je V siedmom nebi náročnejšie na výrobu, keď už tri mesiace nakrúcate?
Výhoda je, že máme viac času, kým sa začne vysielať, a tak môžeme robiť príbehy, ktoré sú náročnejšie na prípravu. Teraz nakrúcame 15. príbeh, pred spustením vysielania by som chcel mať hotových 25 príbehov.
Tie príbehy ste si nejako prevzali ešte z Modrého z neba?
To by som nepovedal. Vyberali sme z listov, ktoré sa začínajú oslovením: Vilo... Tie vari môžem považovať za „listy pre mňa“.
Teraz ste sa vrátili z nakrúcania v Afrike. O aký príbeh išlo?
Myslím si, že relácia tohto charakteru môže prezentovať nielen príbehy ľudí, ktorí strádajú, ale aj príbehy ľudí, ktorí strádajúcim pomáhajú. V Afrike som videl, ako vyzerá peklo, stretol som deti nakazené HIV i deti sexuálne zneužívané. A stretol som Slovákov, ktorí im pomáhajú z toho pekla von. O nich bude príbeh. Bude veľmi silný.
Z tých nových príbehov, ktorý vás zasiahol najviac?
Vždy ten, ktorému sa práve venujeme. Takže všetky. Naozaj. Myslím si, že túto jar nakrúcame mimoriadne príbehy. Osobne mám slabosť pre príbehy detí. Či už ťažko skúšaných, alebo mimoriadne nadaných. Zelenú teda dostane najmä pomoc takýmto deťom.
Niektorí vám v internetových diskusiách vyčítali prílišnú hru s emóciami v Modrom z neba, že ľudí citovo vydierate. Ako ste to brali?
Koho citovo vydieram? Diváka, ktorý si môže prepnúť na iný program? Alebo tých ľudí v štúdiu, ktorí sa prišli podeliť o svoj ťažký príbeh? Ľudia povedia iba to, čo chcú povedať, neraz im pri strihaní ešte poradím, aby niektoré citlivejšie veci ani nedávali. Čo nechcú, aby tam nebolo, tam nie je. Tá hra je veľmi korektná, oni si sami určujú, čo nakoniec bude odvysielané. Vždy sme sa snažili vyberať príbehy ľudí, ktorí si nevedia pomôcť sami.
Nemajú ľudia problém sa vám otvoriť? Predsa len, vedia, že vy ako televízna tvár ste v porovnaní s nimi zabezpečený. Nedali vám nikdy poznať, že ste z iného sveta ako oni?
Neviem posúdiť správanie sa k iným moderátorom, ku mne sa tak nesprávajú. Za tie roky, čo to robím, vedia, že mi môžu dôverovať. Nikdy som sa nesnažil nad nikoho vyvyšovať, chodím do úplne chudobných prostredí, rómskych osád a je mi to oveľa príjemnejšie, ako sa „poflakovať“ po bratislavských recepciách. Ja nemám nedôveru voči tým ľuďom a tak ani oni voči mne.
Nie je pre vás deprimujúce vidieť, ako štát neraz zlyháva a veľa ľudí je odkázaných na pomoc od iných ľudí?
Je pravda, že za veľa problémov si môžu ľudia sami. Ale je zarážajúce, že medzi stovkami listov a mailov, ktoré už teraz dostávame, je veľká časť presne o tom, ako zlyháva v starostlivosti o občanov štát. K tomu, čo robí systém pre ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc, som dosť kritický. Niekedy mám pocit, že najlepší občan by pre štát bol ten, kto si celý život poctivo platil odvody a potom, keď odíde do dôchodku, po polroku pekne slušne zomrel.
Ešte do Modrého z neba ste viackrát zavolali aj politikov, ktorí predsa majú možnosť systém zmeniť. Myslíte, že snahu pomôcť mysleli úprimne, alebo to bol len taký ťah?
Nepochybujem, že tie príbehy ich ľudsky zasiahli. To by už musel byť človek veľký cynik, aby s ním také niečo nepohlo. Nepúšťam sa však s nimi radšej do politických debát, lebo by sme asi narazili a oni by obhajovali niečo, čo je v mojich očiach neobhájiteľné. Riešim to teda iba v ľudskej rovine a snažím sa, aby pomohli konkrétnej rodine. Je mi jedno, či tam išli, aby si robili reklamu, dôležitý je pre mňa výsledok – konkrétna pomoc.
Na rozdiel od väčšiny ľudí ste oveľa viac konfrontovaní so smrťou. Nie všetky príbehy sa končia šťastne. Ako sa s tým žije?
So smrťou sú vo svojej práci konfrontovaní lekári, kňazi, sociálni pracovníci, záchranári, mnohí ďalší. Strachu z „definitívna“ sa asi úplne zbaviť nedá. Ale v kontexte relácie o snívaní odmietam, že človek trpiaci smrteľnou chorobou nemá právo snívať, alebo nemá právo na to, aby sme mu k splneniu sna pomohli. A na tomto svojom presvedčení nič meniť nebudem.
Teraz teda budete pomáhať V siedmom nebi. Museli ste to mať nejako ošetrené aj s Markízou? Predsa len, značka Modré z neba ostala im.
Moja komunikácia s Markízou sa skončila. Nakrúcam V siedmom nebi pre Jojku. Neriešim, či sa to bude podobať, alebo nie, riešim, aby to pomáhalo ľuďom a bolo atraktívne pre tých, čo sa na to budú pozerať.
V Markíze ste skončili koncom minulého roka. Stále nie je jasné prečo.
Pre mňa je to uzavretá téma. Ale nebolo najpríjemnejšie zistenie, že niekto vás po 16 rokoch v televízii ide rýchlo vybaviť čudným spôsobom...
Ako ste si zvykali na pocit, že už nie ste markizák?
Pre Markízu som síce robil 16 rokov, ale interný zamestnanec som bol len prvý rok, keď som robil Teleráno. Dnes to, čo robím pre Jojku, robím, s tým istým tímom, ako som robil pre Markízu a moja práca sa nezmenila. Chodím po Slovensku, stretávam sa s ľuďmi, akurát sa to bude vysielať niekde inde. Pre mňa sa teda veľa nezmenilo. Na druhej strane mám k Markíze srdcový vzťah a nebudem si ho limitovať vzťahom k zopár konkrétnym ľuďom.
Medzitým, ako ste sa dohadovali s Jojkou, sa tam vymenil generálny riaditeľ. Zažili ste vtedy neistotu, či vaše dohody platia?
Hodinu po odchode Františka Borovského mi jeho nástupca Marcel Grega volal, kedy sa stretneme. Dohoda nebola akokoľvek spochybnená.
Veríte, že vaša nová relácia bude rovnako úspešná, ako bola tá predošlá na Markíze?
Veľmi si želám, aby bola úspešná. Kvantifikovať očakávania nechcem, to je skôr vecou vysielateľa. Ale priznám sa, po pár mesiacoch odmlky sme sa pustili do nakrúcania s oveľa väčšou chuťou a chcem veriť, že ten refreš pocíti i divák. Ten totiž nerieši, či v daný večer pozerá lídra či dvojku na trhu. Pozerá to, čo ho baví a čo sa mu páči. Verím, že bude veľa tých, ktorí sa v daný večer rozhodnú pre „siedme nebo“ a my urobíme všetko pre to, aby sme ich nesklamali.
