Veľký počet subjektov okolo päťpercentnej hranice považuje za dôsledok rozdrobenosti pravicových strán. "Voličský hlas v prospech strany, ktorá sa do parlamentu nedostane, prepadne a tieto hlasy si 'rozdeľujú' ostatné strany, ktoré takto môžu na ich úkor posilniť svoje zastúpenie v parlamente. Podobný jav, keď viac než 20 percent voličských hlasov 'prepadlo', sa udial v parlamentných voľbách v roku 1992. Vtedy HZDS získalo takmer polovicu mandátov (bez jedného), hoci zaň hlasovalo iba 37,26 percenta voličov," pripomenul Marušiak.
Aby politici zabránili prepadu hlasov, mali by podľa Marušiaka realisticky zhodnotiť svoje šance a či má zmysel kandidovať. "Osobitne dôležité je to v prípade, ak ide o lídrov, ktorí v minulosti zohrávali významnú rolu v politike a ich šance sú evidentne mizivé, alebo napríklad o strany bývalých premiérov v podobnej situácii. Tu nejde iba o fragmentáciu voličských hlasov, ale aj o osobnú blamáž," upozornil. Porážka takýchto strán môže byť podľa neho aj symbolickým koncom ideí, ktoré tieto strany a ich predstavitelia stelesňujú.
Ako poznamenal, extrémna fragmentácia na základe osobných ambícií a animozít bola kedysi typická napríklad pre Poľsko. Volebné skúsenosti, ktoré poslali viacerých ambicióznych lídrov na dlhší čas alebo aj natrvalo do politického dôchodku, donútila politických aktérov správať sa racionálnejšie.
Svoj hlas by mal zvažovať aj volič. "Mal by sledovať prieskumy dôveryhodných agentúr, pretože existuje riziko, že najmä neznáme agentúry budú prieskumy chápať ako inú formu volebnej kampane," radí politológ.
Zároveň upozorňuje, že ani od prieskumov nemožno očakávať, že budú neomylnou predpoveďou výsledku volieb. "Odzrkadľujú voličské nálady presne v momente realizácie zberu údajov. Nemôžu zachytávať žiadne zmeny po tomto momente. Takisto nemôžu zachytávať vývoj nálad bezprostredne pred voľbami, čo býva najčastejším zdrojom prekvapení," skonštatoval s tým, že platné je iba rozhodnutie, ktoré volič urobí vo volebnej miestnosti.
