Ako sa cítite ako čerstvý šesťdesiatnik?
Prvú oslavu už mám za sebou. Bola na golfovom ihrisku v Lomnici s našimi úspešnými hokejistami a v rámci nej sa vyzbierali aj peniaze na dobrú vec a pre tých, ktorí našu pomoc potrebujú najviac - deti. Netreba zabúdať, že v každom z nás je dieťa niekde ukryté. Po takejto oslave nemôže byť ani nikomu zle, aj napriek tomu, že trvá do skorých ranných hodín. (smiech) No a bude to pokračovať. Bohužiaľ, máme v divadle ROH - je to taká naša organizácia, v rámci ktorej sa skladáme, keď má niekto narodeniny. Jej šéfom je Peter Šimun a keď neurobím oslavu, nedostanem odmenu. Ďalšia bude v mojej obľúbenej kaviarni a, samozrejme, doma. Podľa mňa budem oslavovať tak pol roka, lebo mám strašne veľa kamarátov. A ako sa cítim? Rána bývajú niekedy kruté a všetko ma bolí. Hlava ešte stále spolupracuje a vždy prehovorí telo, aby vstalo, okamžite niečo robilo, aby išlo do práce, pripravovalo sa a učilo stále niečo nové.
Ale také jubileum treba poriadne osláviť...
Áno. Moja mama vždy hovorila, že uvidí, či dožije a od päťdesiatich rokov šetrila na pohreb. Dožila sa krásnych 89 rokov. Ja budem šetriť odteraz a uvidíme. (smiech)
Korienok máte po nej teda veľmi dobrý...
Dobrý, je to v poriadku.
Nedávno ste sa vrátili z dovolenky v Thajsku, ktorú ste si dali práve k narodeninám...
Boli sme tam s rodinou mesiac. Až tam som si uvedomil, že hoci sú miestni strašne chudobní, vedia byť veľmi šťastní aj v biednej každodennosti. Máme sa od nich ešte veľa čo učiť. Najmä to, že maličkosti a pocity šťastia z bežných vecí definujú náš život. Robíme si zle a pritom sa máme dobre. Ak chce niekto pracovať, má možnosť. Nehladuje, môže žiť veľmi skromne a byť šťastný. Tam sa všetci usmievajú a klaňajú, takých vďačných a usmievavých ľudí som ešte nevidel. Za ten čas, čo som tam bol, som nezažil žiadny konflikt ani negatívnu energiu a pravdupovediac, ani som si na nič zlé nespomenul. Veľmi by som si želal, keby sme ako ľudia, a hlavne Slováci, dokázali niečo podobné.
Ak by ste sa obzreli späť a bilancovali vašich 60 rokov, aká najkrajšia a najhoršia spomienka by sa vám vynorila?
Najkrajšie spomienky sú určite tie, keď sa mi narodili dve krásne zdravé deti. Považujem za zázrak, že sú obidve chytrejšie než ja. Sú šťastné, to je tiež dôležité. Snažil som sa im dať dostatok lásky a vzdelanie. Medzi silné emócie považujem aj to, že padla železná opona. A tie negatívne? To, kam sa tento národ ženie. Kam spejeme tridsať rokov po revolúcii? Ideme bojovať o existenciu v Európskej únii, pretože Fico s Republikou robia kroky, ktoré smerujú k odtrhnutiu od NATO a EÚ a priradeniusa k Rusku. Ak v septembri vyhrajú voľby, slovo katastrofa naplní svoj význam.
Máte aj chvíle, keď len tak sedíte a spomínate na to, aký život ste doteraz žili?
Pamätám si, keď som naplno pracoval a manželka bola na materskej, starala sa o deti a odišla na pár dní s kamarátmi do Paríža. Dostal som od nej zoznam, čo všetko s deťmi musím urobiť. Tak som sa jej spýtal: „To aký život vy tu žijete?“ Bol som hotový z toho, čo všetko musí žena urobiť pre to, aby domácnosť fungovala. Som veľkým obdivovateľom žien za to, čo všetko zvládajú, ešte majú byť milé k mužom, musia navariť a neviem čo ešte. Po prvom dni som si išiel ľahnúť a volali mi z divadla, kde som, lebo som zabudol ísť do roboty, pretože som zaspal.