Jeho film Drak sa vracia z roku 1967 vyšiel minulý rok dokonca na blu-ray nosiči v britskom vydavateľstve Second Run. A v júli bol za osobnej účasti režiséra digitálne reštaurovaný film premietaný na festivale v Karlových Varoch, rovnako ako aj dokument o tomto vzácnom človeku - Pravda je to najdôležitejšie. O živote, filme a aj o pravde sme debatovali dobré dve hodiny.
Malí chlapci zväčša snívajú o iných povolaniach. Možno o tom, že raz budú pilotmi, hasičmi, policajtmi, ale po režisérskom chlebíku poškuľuje v detstve málokto. Ak vôbec... Kedy ste si vy uvedomili, že vás to ťahá práve k réžii?
Bolo to celkom jednoduché - ako deti sme s bratom mali bábkové divadlo. Keď som mal 13 rokov a môj brat 14, hrali sme predstavenia pre ostatné deti z našej ulice v Skalici. Chodili k nám domov, posadali si na stoličky alebo na zem v predsieni a my sme hrali divadlo. Brat bol technicky zdatný, so starými plechmi napodobňoval búrku, vypínaním a prepínaním svetiel zas robil blesky a ja som mal na starosti akustický sprievod. Boli sme zohraná dvojica. Brat si vymyslel, že by sme to nemali robiť zadarmo, ale že by sme mohli aj predávať vstupenky. Kúpil som teda lístky a začali sme s tým hospodáriť. No a to bol koniec nášho divadla, lebo nám to rodičia zakázali. Rodičia našich divákov, kamarátov, sa sťažovali, že berieme peniaze. Zavesili sme teda bábkové divadlo na klinec.
Úplne? Aká potom bola vaša cesta k filmu?
Bábkové divadlo sme síce prestali hrať, no potom, keď sme boli starší, tak sme na evanjelickej fare každú nedeľu usporadúvali divadelné predstavenia pre deti evanjelikov. Hrali sme tam podľa vzoru Voskovca a Wericha divadlo Dubkáčik a Budkáčik. Ja som bol Jan Werich - ten, kto vymýšľal scénky. Z humoristického časopisu som vybral nejaký vtip, rozvinul som ho do dialógov a s tým sme zabávali ostatných. To už nám nezakazovali.
V každom prípade ste vlastne v dospelosti zostali vo fachu.
Nuž zostal, hoci vtedy som si myslel, že budem divadelný režisér, v tých rokoch sme o filme mohli len snívať! O tom, že sa to dá študovať, som však vôbec nevedel. Po oslobodení tu bola záplava nových filmov. Ja som takmer nevychádzal z kinosály. Film ma fascinoval. Po maturite som chcel ísť na sochárstvo, lenže tam ma nezobrali. Cestou na prijímačky sa mi totiž rozpadli sochy, takže som komisii nemal čo predložiť. Chcel som byť tiež spisovateľom na voľnej nohe.
A možno by ste boli rovnako úspešný ako filmový režisér...
(úsmev) Písanie mi robí radosť. Už ako 14-ročný som písal poéziu. Keď som chodil do gymnázia v Skalici, zamiloval som si literatúru. Básne, ktoré som ako študent napísal, som aj uverejňoval. Bavilo ma písanie, zaujímal som sa aj o hudbu. Dlho som si nevedel vybrať, do ktorého umenia sa pustím. Vedel som, že chcem robiť film. A keď som chcel robiť film, tak to mali byť také filmy, ktoré dávajú niečo nielen divákovi, ale aj mne ako režisérovi. Aj ja zažívam umelecké zážitky pri tvorbe filmu. Je to niečo ako sugescia. V tom som bol dobrý. Keď som šiel v Prahe po Václaváku plnom cudzích ľudí, zadíval som sa na temeno človeka predo mnou alebo aj vzdialenejšieho a intenzívne som sa skoncentroval, tak ten človek začal byť nervózny a obhliadol sa. Takto som sa zabával ako študent.
Režisér nám porozprával o vzťahu k ženám, o začiatkoch jeho úspešnej kariéry i o období, keď ho ostatní označovali za rebela. Ako sa cítil, keď sa sám postavil pred kameru a zahral si rolu vo filme? Dočítate sa v Novom Čase Nedeľa.
