Začiatok vedecko-výskumných prác spätých s využitím jadrovej energie na vojenské účely sa datuje v Sovietskom zväze od počiatku 40. rokov minulého storočia. Prvá sovietska atómová bomba vybuchla 29. augusta 1949 na atómovej strelnici pri kazašskom Semipalatinsku. Stalo sa tak viac ako štyri roky potom, čo Spojené štáty zhodili 6. augusta 1945 atómovú bombu na Hirošimu a o tri dni nato na Nagasaki.
Nastolená rovnováha jadrových veľmocí však nemala dlhé trvanie. Rozbehlo sa druhé kolo pretekov v zbrojení. Spojené štáty 1. novembra 1952 prvýkrát úspešne vyskúšali ešte ničivejšiu zbraň - vodíkovú bombu. Mala silu 10,4 megatony, čo bolo 600-krát viac, ako mali atómové bomby, ktoré zničili japonské mestá Hirošima a Nagasaki.
Reakcia Moskvy nenechala na seba dlho čakať. Do pretekov v zbrojení nasadila svoje najlepšie mozgy - skúseného jadrového vedca, otca sovietskej atómovej bomby, Igora Kurčatova a vychádzajúcu vedeckú hviezdu, fyzika Andreja Sacharova. Utajený jadrový program sa odvíjal v uzavretom meste Arzamas (v súčasnosti Sarov), ležiacom v Nižnonovgorodskej oblasti Ruska.
Miestom skúšky, rovnako ako pri teste prvej sovietskej atómovej bomby, sa stal Semipalatinský jadrový polygón. K explózii RDS-6s, tak sa prvá sovietska vodíková bomba označovala, došlo 12. augusta 1953 o 7.30 h miestneho času. Američania ju nazvali Joe-4. Bol to v poradí štvrtý pokus sovietskej jadrovej zbrane.
Sila jej výbuchu dosiahla 400 kiloton, čo bolo takmer 30-krát viac ako výbuch jadrovej bomby, ktorá zničila Hirošimu. Pred testom sa rozhodlo, že bombu nezhodia z lietadla, ale ju umiestnia na oceľovú vežu vysokú 30 metrov. Samotný Sacharov sledoval test z otvorenej miestnosti vzdialenej 45 kilometrov od miesta výbuchu. Vedci, ktorí sa na skúške zúčastnili neskôr spomínali, že ich udivilo, aké žiarivé bolo svetlo po explózii, keď rezalo oči aj cez špeciálne čierne okuliare.
