Šoférovanie
Vzťah k šoférovaniu som mala už ako tínedžerka. Otec bol poľovník, a tak sme doma mali terénne autá do hory, kam ma vždy brával so sebou a učil ma všetko spoznávať. Keď som mala sedemnásť rokov, tak som dobiedzala, aby mi dal zašoférovať. Najskôr sa k tomu veľmi nemal, ale potom povolil a naučil ma šoférovať na veľkej lúke na našom gazíku.
Doteraz mi táto vášeň zostala a užívam si ju. Myslím si, že som dobrá šoférka, skôr opatrná, než rýchla a rada sa na cestách „kochám“. Veľakrát si vyberám zámerne vedľajšiu cestu než diaľnicu a vtedy vždy poviem Alexandrovi: „Poď, ideme sa poza bučky kochať krásami Slovenska.“
Varenie
Moja mama veľmi rada varila a učila to aj nás so sestrou. Pravidelne nás zapriahala do práce a stále mala trpezlivosť nám vysvetľovať, ako kysne cesto, ako sa robia oškvarkové pagáče, torty, omáčky... Za toto som jej veľmi vďačná a aj teraz, keď varím, si často spomeniem, ako mamuša varila, čo by pridala a čo mám ešte chvíľu nechať na sporáku.
Páči sa mi, keď si vypestujeme niečo v záhradke a z toho si následne voľačo dobré ukuchtíme. Nedávno sme so sestrou obrali ríbezle a spravili sme z nich želé a sirup podľa storočného receptu, ktorý sme mali doma. Musím priznať, že pečiem omnoho menej, než varím, ale o to s väčšou chuťou. Najradšej mám, keď k nám príde veľa hostí a pripravím im katering.
Nedávno, keď mi blahoželali kolegovia k 25-ročnému výročiu práce v Markíze, tak som dva týždne plánovala predjedlá, jednohubky, hlavné jedlá a tento proces prípravy ma veľmi bavil. Všetci známi hovoria, že k nám musia prísť hladní, pretože potom si ich chuťové bunky poriadne užijú.
