Súboj s pistou
Ôsmich dobrodruhov čakal navyše mimoriadne náročný terén. Luxusná asfaltka bola k dispozícii len menšiu časť ich cesty, potom sa už jazdilo na piste. Kto vyjazdenú cestu púšťou ešte nevidel, ten si len ťažko vie predstaviť jazdu pieskom, kamenno-pieskovými hrbolcami - typickou „roletou“. Vyžaduje si to skutočné majstrovstvo a skúsenosť nielen za volantom, ale aj pri nekonečnom rade opráv pod kapotou.
„Ako sa teda jazdí po púšti?“ opýtali sme sa Vojtecha Rušina, ktorý strávil za volantom na Sahare riadnu časť výpravy. „Tam, kde sa skončil posledný meter asfaltovej cesty, začali riadne výzvy. Teraz to už nebol len boj s horúčavou. V púšti sú vyjazdené koľaje na šírke hoci i dvesto metrov,“ vysvetľuje. „Podhustenie pneumatík a vyššia rýchlosť síce fungovali na ARE, tatrovke a krehkému vedeckému vybaveniu nerobili dobre, no museli. Praskali vstrekovacie trubičky na valcoch tatrovky. Predposledná deviata praskla cestou na zatmenie pred Elméki, a to nás ešte čakalo 5 500 kilometrov cesty domov, z toho 1 600 km na piste!“
Elméki
„Viete si predstaviť, že ste v poslednom väčšom meste púšte a najbližších 1 000 km nebola ani len väčšia osada, iba maličké izolované obydlia?“ pokračuje v spomienkach vedúci výpravy. Dojmy i zážitky sa po piatich desaťročiach od výpravy rozhodol pútavo vyrozprávať v knihe Cesta za čiernym Slnkom s podtitulom Saharský denník po polstoročí.
