Jeho skon bol taký rýchly a nečakaný, až je ťažké uveriť, že je to pravda. Vašo už viac neskomponuje žiadnu skladbu. Žiadnemu zo spevákov už neponúkne novú pieseň, s nikým už neprehodí zopár slov o muzike. Ako si naňho spomínajú kolegovia, priatelia zo šoubiznisu? Ktorý bol najsilnejší moment zo vzájomného stretnutia a kedy sa s ním videli posledný raz?
Textár Boris Filan (74): Dával parádne krídla mojim slovám
Vo výškovej budove Slovenskej televízie som pospával za svojim písacím stolom. Ktosi zaklopal na dvere mojej kancelárie a ja som dúfal, že som zamkol. Ešte jedno klopanie a potom sa dvere pomaly otvorili a stáli v nich dvaja sympatickí mladí muži. Ryšavý profesor a na krátko ostrihaný chalan s postavou a tvárou inštruktora bojových umení. Ten sa ma opatrne spýtal: „Prosím vás, neviete kde sedí pán Filan?“ To bolo moje prvé stretnutie s Jožom a s Vašom.
Naše posledné stretnutie bolo asi pred rokom, pracovne na káve. Jedna čudná pani z Trnavy náš oboch ťahala za nos v súvislosti s muzikálom Fontána pre Zuzanu. Potom sme si už iba telefonovali a nadávali sme na tú. A sľubovali sme si, že tie pesničky spravíme bez nej. Asi až nabudúce, lebo také parádne krídla dával mojim slovám iba Vašo.
Textár Ľuboš Zeman (74): Bola to posledná večera
Keď som v roku 1979 začal ako textár spolupracovať s Elánom, najviac som si porozumel práve s Vašom. Jožo Ráž tvoril takú rebelskú dvojicu s Borisom Filanom a my s Vašom sme boli akýsi romantický protipól. Padli sme si do noty aj ľudsky, názorovo a pocitovo. Kapela však poverila Vaša, aby ma textársky vyskúšal, či do toho ich sveta zapadnem. A on mi dal magnetofónovú pásku s novou nahrávkou v takej jazykovej swahilčine, kde boli za sebou rýchlo nasekané noty. Úplné galeje. Povedal mi: Otextuj to a si v Eláne. Mal som práve lístky do kina, tak som šiel na film. Volal sa Kaskadér. Mal som ho plnú hlavu a stále som rozmýšľal, prečo ľudia riskujú život za chvíľku slávy. A k tomu som si pustil na starom kotúčovom magnetofóne demo nahrávku Elánu. A naraz sa tie noty spojili so slabikami a vznikol Kaskadér, ktorý vyhral Striebornú Bratislavskú lýru v roku 1980. V ten lýrový večer sme sa s Vašom objali a obaja sme vedeli, že to je náš spoločný začiatok. Na to sa nedá zabudnúť...
Pred niekoľkými mesiacmi sme s televíznym štábom nakrúcali sekvenciu film pre seriál RTVS Textári. Boli sme u Vaša Patejdla v rodinnom dome pri Prahe. V jeho nahrávacom štúdiu sme skúšali nahrávať pesničku Pierko pravdy s Beatou Dubasovou, robili sa rozhovory, kamera bežala. Objavil sa aj syn Benjamín, zazvonil nejaký sused. Miluška Patejdlová doviezla nejaké jedlo a po robote sme celá partia pri jednom stole večerali, pili vínko a krásne sa rozprávali. Už sa presne nepamätám, či nás bolo práve trinásť, ale, žiaľ, bola to posledná večera...
Speváčka Beáta Dubasová (60): Pieseň pierko pravdy
Nikdy nezabudnem na nahrávanie mojej prvej LP platne Beáta v 1987 s Vašom, v štúdiu OPUSU v zámku v Pezinku. Bolo to v Zlatej sále, dnes krásne vynovenej. Išlo o pesničku, dievčenskú hymnu, Sme také aké sme! Vašo mal v hlave predstavu, že v refrénoch musí spievať veľa ženských hlasov. Naspievala som ich na seba viac krát, celá som sa vyčerpala, ale stále to nebolo ono. Nakoniec manažér a textár pesničky Roman Spišiak navštívil miestne gymnázium a doviedol asi 15 rozchichotaných dievčat, ktoré môžete počuť spievať so mnou na tejto nahrávke. Bolo to skvelé a pesnička patrí k mojim najväčším hitom!
Posledný raz sme sa videli v máji tohto roku, keď sme v RTVS, nakrúcali zábavnú reláciu Záhady tela, ktorá ešte nebola odvysielaná. Venovala som mu tam moju úplne novú výberovú vinylovú LP Vráť mi tie hviezdy, na ktorú mi skomponoval krásnu bonusovú pesničku Pierko pravdy, na text Ľuboša Zemana. Nikto ani netušil, že to je vlastne naša posledná spolupráca. Som nesmierne vďačná osudu, že mi v živote doprial možnosť spolupracovať s tak vynikajúcim skladateľom, aranžérom, hudobníkom, spevákom, ktorý mi dal príležitosť a vytvoril pre mňa tak krásne piesne, ktoré s láskou a radosťou spievam na každom svojom koncerte.
Hudobník Janko Lehotský (76): Mal svoj vlastný ekzém
Vašo mal veľký cit pre klávesy, svojský prejav, ktorý prezrádzal, že bol jedinečný, rozpoznateľný. Mám rád jednotlivcov, kapely, ktorý majú vlastný ekzém. Toto mal tiež Vašo, či v Eláne alebo mimo neho. Naposledy sme si zavtipkovali na nedávnom turné štyroch legiend – Vašo, Hammel, Dubasová a ja. Tešili sme sa jeden z druhého a Vašo to uzemňoval veselými vtipmi a hitovými pretvárkami. Napríklad peňaženka – ak nie si moja, potom neviem, čia si... Takže Vašo, vážim si ťa a spolu s Mekym sa pozerajte tým správnym uhlom ešte na nás, kým nezaklopeme tam hore.
Spevák Allan Mikušek (55): Keby bolo niečo, čo sa tu dá zjesť
Vašo Patejdl bol už hviezda prvej veľkosti, keď som nesmelo po niekoľkých telefonických rozhovoroch v roku 1992 zaklopal na dvere jeho štúdia, ktoré mal v tom čase v bratislavskej Dúbravke na Jadranskej ulici. Odvtedy sa to štúdio stalo mojím druhým domovom, nahrával som tam, spával, keď som sa vracal z Čiech domov, aj preto zážitkov s ním bolo neúrekom. Videl som ho šťastného, keď sa nesmierne tešil, že konečne ide robiť to, čo ho baví – muzikál Jozef a jeho zázračný farebný plášť.
Po pár týždňoch bol rozčarovaný a unavený z toho, že bolo treba dodržiavať príliš striktné pravidlá autorov, čo okliešťovalo jeho hudobný rozlet. Zažil som ho vystrašeného, keď po smrti textára Joža Urbana havaroval na motorke Jožo Ráž po tom, ako nahral „Vodu“. Prišiel som k Vašovi a on mi otvoril s obviazaným hrdlom v župane so slovami – tá pesnička nosí smolu, bojím sa. Mal problémy so štítnou žľazou, našťastie napokon všetko dobre dopadlo.
Rovnako si spomínam ako som sa v Rumunsku zobudil v našej spoločnej izbe. Vašo s diktafónom sedel zničený na posteli a ja, že čo sa deje? Pustil mi pásku s mojím chrápaním, že sa vôbec nevyspal. Nasledujúcu noc mi to oplatil – chrápal ako motorová píla on. Absolvovali sme spolu množstvo tenisových turnajov, kde sme si rozprávali vtipy o sebe navzájom a na jednej z recepcií mu hovorím, Vašo ponáhľajme sa, lebo všetko nám zjedia. A skutočne, keď sme prišli do hlavnej miestnosti s jedlom, na táckach sa na nás usmievali šalátové listy, paradajky, nakrájaná paprika a Vašo zaspieval pamätnú časť pozmenenej piesne – keby bolo niečo, čo sa tu dá zjesť...
So smiechom sme skonštatovali, že ani sme netušili, že sme vegetariáni. Bral som ho ako staršieho brata, veľa sme spolu koncertovali, chodil autom z Bratislavy, v Trnave ma nasadil a bavili sme sa o muzike, radostiach, ale aj o tom, čo nás ťažilo. Po jeho odchode do Prahy sa naše stretnutia obmedzili na intenzívne telefonické rozhovory a naposledy som sa s ním osobne stretol, keď mi prišie 30.jnuára 2018 zaspievať na koncert k mojej 50-tke do haly na Pasienky. Vašovi a spolumajiteľovi jeho bratislavského štúdia Jožkovi Krajčovičovi vďačím doslova za svoju hudobnú kariéru a za veľmi veľa aj v súkromnom živote. Vo Vašovi som stratil veľkú oporu a staršieho brata.
