Vaše dcérky asistovali pri pôrode?
Áno a boli perfektné. Eliška ma povzbudzovala slovami: „Poď, mama, to dáš, už ide hlavička.“ Baby videli, ako prichádza ich sestra na svet. Bolo to skvelé, domáca intimita, keď máte totálny pocit istoty.
Nebáli sa napríklad krvi?
Nie, vôbec. Toto sa ma ľudia tiež často pýtajú, pritom deti tieto veci vnímajú absolútne prirodzene, to my dospelí im často kazíme ich optiku. Ani raz nemali žiadnu poznámku na krv. Povedala som im dopredu, že tam krv bude, že je to normálne a má to tak byť. Videli to už aj pri predošlom pôrode. Eliška sa vyslovene tešila a už druhýkrát prestrihla aj pupočnú šnúru a hneď si malú zobrala popestovať. Majú medzi sebou krásne puto. V takomto domácom pôrode vidím veľa benefitov - pre dieťa, súrodencov aj matku. Samozrejme, ešte raz zdôrazňujem, že neodsudzujem pôrody v nemocnici a každý si musí možnosti zvážiť sám.
Váš manžel nebol pri niektorom pôrode?
Iba pri tých cisárskych. Keď sa deti narodili, tak bol prvý, kto za nimi išiel. Pri samotných pôrodoch však nebol, v tomto je to taký typický chlap. Nebol proti, ale ani nadšený z domáceho pôrodu, no rešpektoval ma. Musím však povedať, že som nechcela pri pôrode mužskú energiu, vnímam, že tam patrí tá ženská. Chlapi to berú celé skôr pragmaticky.
Máte doma poriadny babinec. Netúžili ste aj po chlapcovi?
Myslíte si, že by sme skúšali, dokiaľ sa to podarí? (smiech) Určite nie, nemali sme takéto túžby. Juraj už má syna z prvého manželstva, takže je spokojný. Proste som mala len túžbu mať raz veľkú rodinu. Nikdy som sa nasilu nesnažila mať chlapca, lebo viem, čo je to aj strata dieťaťa. Akékoľvek pohlavie je teda pre mňa veľký dar a zázrak, že sa to vôbec podarí v zdraví pre všetkých. Som teda veľmi vďačná.
