Aké básne recitujete?
Ja si vyberám. Keď nerozumiem básni, tak ju nerobím. Len tá báseň, čo ma osloví, tej sa venujem. Mám zatiaľ - klopem na drevo - to šťastie, že keď sa raz niečo naučím, už to nikdy nezabudnem. Je to také milé prekliatie, že sa učím viac srdcom než rozumom. To mám ešte z hudby. Študovala som hru na klavíri, a keď študujete napríklad Bachovu fúgu, tak to sú týždne, mesiace, kým preniknete do hĺbky, do podstaty diela. A pri básni je to podobne. Niekto si myslí, že stačí otvoriť knihu a prečítať báseň. To si môže každý doma, ale hneď, ako báseň zaznie, keď jej dáte ľudský hlas, tak to už je väčšia zodpovednosť.
Máte dnes dostatok poslucháčov? Je ešte o poéziu vôbec záujem?
Čuduj sa svete, je! Ale väčší záujem majú ľudia v odľahlejších regiónoch Slovenska. V Bratislave veľmi nie. Neviem, čím to je, pred pár rokmi to tak nebolo. Možnože tá materiálna honba ľudí trochu otupila. Každý sa len naháňa za statkami. Ale to hovorievali aj moji pedagógovia - Viliam Záborský, Viliam Turčány, Ladislav Chudík, že radi chodia ďalej od hlavného mesta. Lebo kdekoľvek inde na Slovensku prídete, ľudia chcú počuť poéziu. Mám prebrázdenú celú krajinu a veruže v odľahlých lokalitách, kde žijú napohľad jednoduchí ľudia, sa z poézie skutočne tešia. Tam by ste ani muchu nepočuli, keď hovorím. Ja si chodím pohladiť dušu na vidiek.
Máte spočítané, koľko básní viete spamäti?
Nikdy som to nepočítala. Keď sa mi báseň páči, tak sama mi vojde do srdca a do pamäti. No môj syn Juraj si dal tú prácu, požiadal ma, aby som mu napísala všetky básne, ktoré ovládam. Urobil minutáž a vychádza to na osem hodín.
Ste jedinou interpretkou poézie v staroslovienčine. Dnes je táto reč už raritou!
Dnes ľudia akosi zabúdajú, že keď pred viac ako tisíc rokmi prišiel byzantský učenec Konštantín Filozof a kodifikoval slovenčinu, tak sem neprišiel náhodou. To preto, lebo už tu existovala krásna reč a on jej dal oficiálny „punc“. Dosiahol že slovenčina popri gréčtine, latinčine, hebrejčine sa stala štvrtým liturgickým jazykom. A to na tú dobu nebolo málo! Keď prekladal Bibliu, napísal prenádhernú báseň, ktorá sa volá Proglas – Predslov alebo Predspev a má 111 veršov. Ale Slovania tu boli aj predtým, žili tu, hovorili svojou rečou. Nemáme záznam z tej doby, nevieme, ako tá reč znela, ale bola to určite nádherná reč. Bol to zhluk rečí všetkých slovanských kmeňov, ktoré žili na tomto území. Mali sme tvrdý, mäkký znak, mali sme nosovky a to všetko oklieštili kodifikácie.
