V čom spočívalo to vaše šťastie?
V tom, že nič som nedostala zadarmo.
To je tajomstvo šťastia?
Áno. Ja viem, že všetko som poctivo vydrela. Opäť spomeniem Rúfusa a jeho Ódu na radosť, ktorá hovorí, že radosť si treba zaslúžiť. Súčasťou toho je aj utrpenie, aj to patrí k životu. Komu kladiete koberce pod nohy a zametáte cestičku, ten nevie bojovať, ten je nesený. Ale keď pri kráčaní bojujete s prekážkami, tam sa ukáže sila a hodnota človeka.
Ukazuje sa však, že hodnoty sa posúvajú kdesi úplne inde...
Hodnoty nie sú inde, ľudia sú inde. Lebo hodnoty zostávajú.
Tvrdíte, že ste rada, že ste už stará. Prepáčte, ale kto by chcel byť starý?!
Odpoviem vám najčerstvejšou skúsenosťou. Keď som išla na tento rozhovor, čakala som na zastávke na autobus. Na lavičke sedeli asi desaťroční chlapci a dievčatá a rozprávali sa. Každé druhé slovo vulgarizmus. Keby vulgarizmus, oplzlosť! Chúdence, nemajú v sebe zakódovanú mieru hodnoty. Nechápem tento svet.
Mení sa aj herecké umenie? Ako si vychádzate s mladšou hereckou generáciou?
Pred časom som nakrúcala pre televíziu JOJ seriál Šťastná rybka, kde hrám dôchodkyňu trpiacu Alzheimerovou chorobou. Momentálne nakrúcam ďalší seriál. Ale už neprijímam väčšie role, lebo je to náročné aj fyzicky. Už si vyberám a do hlúpostí nejdem. Nehovorím, že sa točia len hlúposti, poviem to teda inak - technika nám hercom už nepomáha, ale pohlcuje nás. Ona je dôležitejšia než živý človek. Hosťovala som kedysi v muzikáli na Novej scéne, ale nemali sme mikroport! Musela som poctivo spievať a hovoriť, tak aby ma počuli aj v poslednom rade na balkóne. V jame pod javiskom bol celý orchester a musela som spievať tak, aby ma obecenstvo rozumelo! Spomínam si, ako ma nebohý dirigent Zdeňěk Macháček, s ktorým som skúšala rolu pri klavíri, povzbudzoval: „Ido, klavír je málo, to bude celý orchester. Tak přidej, přidej!“ Dnes majú herci mikroporty a šepkajú. A tá slovenčina?! Záborský sa v hrobe obracia... Ale ja nechcem hodnotiť, len opakujem - som rada, že som už stará.
