Ako ste povedali, dnes už nenakrúcate v televízii, vo filme tak často ako pred rokmi. A keďže sa vraví - zíde z očí, zíde z mysle, spoznáva vás na ulici mladá generácia?
Niektorí áno, niektorí nie. Ale to mi neprekáža, to je najmenej. Mám dobrý pocit v tom, že asi som niečo urobila, čo stálo za hriech, a keď ma tu pánbožko necháva, tak asi odo mňa ešte niečo chce. Preto tie roly matiek, babiek, tetiek prijímam, lebo aj to je potrebné. Raz som sa dnes už nebohého Františka Dibarboru spýtala: „Vy už len tak sedíte, ani nehovoríte... Baví vás to ešte byť hercom?“ Odpovedal mi: „No predsa platia mi za to, že som, mne stačí už len byť! Už sa nemusím namáhať a snažiť ako tí mladí...“
Pôsobili ste 5 rokov ako pedagogička na VŠMU, rovnako 5 rokov aj na univerzite v Banskej Bystrici budúcich hercov. Má slovenské divadelníctvo budúcnosť v kvalitných hercoch?
Univerzita Mateja Bela v Bystrici je škola, ktorá živí svojimi absolventmi regionálne divadlá, lebo z Bratislavy nikto nechce odísť - v hlavnom meste je televízia, rozhlas, médiá... Nikto nejde hrať divadlo do Spišskej Novej Vsi, do Prešova, do Zvolena... Hovorím o tom preto, lebo som tam hosťovala. V regionálnych divadlách sú kvalitní herci, robia divadlo poctivo. Tam, keď prídete, tam sú aj vzťahy iné. Tu v Bratislave? Plno profesorov a docentov, ale výsledok? Niekedy mi je mladých hercov ľúto, lebo mnohí sú veľmi talentovaní.
Čím si to vysvetľujete?
Dnes je taká doba, že všetko lezie, akoby som to povedala, politike do zadku.
Kedysi to tak nebolo?
Nie. Napriek dobe, v ktorej sme žili.
Vy ste sedeli v 90. rokoch v slovenskom parlamente za HZDS. Vyčítali vám kolegovia niekedy vašu poslaneckú minulosť?
No jéj! Ani ma nezdravili! Niektorí moji žiaci ma nepozdravia na ulici dodnes. Odmietajú so mnou hrať, až tak ďaleko to zašlo.
To musí byť smutné a nepríjemné...
No nie je to bohviečo, ale s tým už nič nenarobím. Prejdeme okolo seba a ja si pomyslím svoje. Nesťažujem sa. Keď som sa v divadle sťažovala na nejakého režiséra, že je na mňa prísny alebo hrubý, Lacko Chudík vždy povedal: „Tou mierou odpustím, akou mierou dostávam!“ Vzápätí však dodal: „Herectvo, to je závislé povolanie, musíš poslúchať.“
Keď už toľko nehráte, čomu okrem recitačných vystúpení venujete svoj čas? Cestujete napríklad na dovolenky?
Ja som sa nacestovala v minulosti dosť. Napriek tomu, že boli zatvorené brány, nie je to celkom pravda, že sa nedalo cestovať. Pravdou je, že sa nedalo blúdiť len tak „mirnix-dirnix“. Pochodila som skoro celý svet, ale mňa neočarila žiadna krajina tak ako Slovensko. Vždy, keď som prišla domov, tak sa mi rozbúchalo srdce. Asi je to zakódované v povahe človeka. Ja som rada, že žijem na Slovensku. A do tretice zopakujem - som rada, že som stará. (úsmev)
