Ako ste oslávili narodeniny?
Viete, mala som teraz také smutné obdobie života, nedávno mi odišiel manžel aj brat. Ale dobrí ľudia si na mňa spomenuli a urobili mi oslavu mimo Bratislavy v krásnom topoľčianskom prostredí. Zahral mi talentovaný 15-ročný huslista Teo Gertler, zaspievala mi mezzosopranistka Terézia Kružliaková a predstavil sa aj folklórny súbor Klnka a hudobná skupina Františka Báleša. Bolo to milé, veľmi dobre mi padlo, ako si ma uctili. Boli tam moje deti a mnohí moji známi.
Takéto neuchopiteľné darčeky bývajú zážitkami na celý život. Ale predsa len, je niečo hmatateľné, po čom vám srdce piští?
Nie som veľmi materiálny typ, ale ak mi niečo materiálne spravilo radosť, boli to obrazy, ktoré mi darovali výtvarníci, keď som otvárala ich výstavy. Rovnako sa poteším dobrej knihe. Na dôchodku mám čas čítať. A veľa vyšívam. Keď som bola malá, všetko som sa musela naučiť - aj vyšívať, aj variť, aj štrikovať, aj háčkovať, aj šiť. Mamička mi vždy vravievala: „Musíš byť aj do koča, aj do voza!“ Všetko využívam až teraz, keď mám čas.
Napriek tomu, že ste na dôchodku, stále ste ako umelkyňa činná, venujete sa interpretácii poézie.
Recitujem odmalička, vďaka mojej matke, ktorá ma k tomu viedla odmalička. Zasiala to pomyselné semienko poézie vo mne veľmi hlboko. Samozrejme, dnes pristupujem k poézii inak, ako keď som bola malá. Mala som aj skvelých pedagógov na Vysokej škole múzických umení. Ladislav Chudík napríklad tvrdil, že je psou povinnosťou herca venovať sa aj poézii, venovať sa interpretácii básnického slova.
Čo pre vás poézia znamená?
Napísané slovo je ako noty v hudbe. Až keď noty oživíte hlasom, dáte tomu dušu, až vtedy na človeka má ten pravý dosah. Básnické slovo, to nie je len jeho zvuková podoba, za tým musí niečo byť. Odniekiaľ to slovo musí prísť a niekam musí smerovať. A prísť tomu na chlp, to je práve to umenie. Koľko je básnikov, toľko je svetov.