Tvrdí to psychologička Zuzana Brežná z ambulancie klinickej psychológie nemocnice vo Zvolene. Ako ďalej uviedla, v tejto fáze je možné rozpoznať varovné signály, ktoré človek vysiela. "Napríklad spomenie, že by si chcel niečo urobiť, že by radšej zomrel. Viac sa sociálne utiahne, obviňuje sa a má aj zmeny nálady," objasnila s tým, že v poslednom stupni sa upokojí a okolie si myslí, že mu je lepšie. V tejto fáze hrozí reálne nebezpečenstvo samovraždy.
Spresnila, že keď človek o nej uvažuje, zvyčajne má silnú emocionálnu bolesť. "Veľakrát nechce naozaj zomrieť a je to skôr forma volania o pomoc," informovala s tým, že nie vždy však musí samovražedným myšlienkam predchádzať duševné ochorenie. Vyskytnúť sa môžu aj u ľudí po silnom traumatickom zážitku.
Psychologička povedala, že u pacientov s Huntingtonovou chorobou je šesť- až desaťnásobne vyššie riziko samovrážd ako u bežnej populácie. Je to dedičné a zatiaľ nevyliečiteľné ochorenie. "Riziko stúpa tesne pred stanovením diagnózy a v období, keď sa znižuje sebestačnosť pacienta," vysvetlila.
V prípade, že má niekto samovražedné myšlienky, treba kontaktovať psychiatra. Ak blízki v domácom prostredí vyhodnotia, že ide o akútne ohrozenie zdravia či života, je potrebné volať rýchlu zdravotnú pomoc. K dispozícii je tiež urgentný príjem. Dostupné sú aj linky dôvery, kde môže osoba anonymne zavolať či napísať. To môže podľa Brežnej priniesť úľavu. Pomôcť môžu aj terapie u psychológa. "Snažíme sa nadviazať s pacientom vzťah dôvery, rozprávame sa a spoločne hľadáme riešenia," uzavrela.
Občianske združenie IPčko zaznamenalo v prvom polroku tohto roka 369 pokusov o ukončenie života medzi mladými vo veku od 15 do 18 rokov. Ich psychológovia riešili 1620 kontaktov s myšlienkami na ukončenie života u mladých rovnakého veku.
