Divné návrhy
Od mužov vraj dostáva veľa pozvaní na rande. „Ale keďže nemám 25 rokov a viem ako sociálne siete fungujú, nereagujem na to. Potrebujem, aby ma človek zaujal naživo, žiadna sprostredkovaná informácia nie je pre mňa dostačujúca,“ vysvetľuje moderátorka, ktorá cez sociálne siete dostala aj niekoľko kurióznych návrhov. „Sú plné podivínov. Takže nie je núdza ani o návrhy neakceptovateľné pre mňa. Jeden chlap chcel odo mňa spodnú bielizeň, za ktorú by mi zaplatil. Takže som ho nahlásila a zablokovala. Väčšinou mám však slušných a milých fanúšikov. Jeden mi napísal, že keď budem mať sedemdesiat rokov, tak si ma zoberie za ženu, a to je odo mňa mladší,“ smeje sa Marianna, ktorá stále vyzerá výborne, no priznáva: „Kedysi som v kúpeľni netrávila toľko času ako dnes. Okrem bežného „servisu“, ktorý absolvujem raz za mesiac, ako je kaderníčka, kozmetička či manikúra, si doprajem masáže, výdatný spánok, už spomínaný šport, dobrú spoločnosť a kvalitné víno.“ Neodsudzuje ani plastické zákroky. „Myslím si, že je to každého vec, čo si dá vylepšiť, zväčšiť, zmenšiť. Mám pocit, že dnes si všetci myslia, že sú múdrejší ako tí druhí. A okrem toho je fajn, že ľudia chcú byť pekní. V prvom rade je dôležité, aby sa človek cítil dobre sám v sebe, a keď mu k tomu pomôžu skrášľovacie procedúry, tak nech sa páči. Aj ja využívam výdobytky dnešnej doby. Nemám odvahu na nič invazívne, ale to neznamená, že tých, ktorí na to odvahu majú, odsudzujem. Áno, sú veci, ktoré sú podľa mňa už za hranicou, ale je to moja hranica.“
Bojuje s pevnou vôľou
Blondínka je športovou stálicou RTVS. Má rovnako pevnú vôľu ako športovci? „Bohužiaľ, nie. A aj preto ich nesmierne obdivujem za to, akí dokážu byť disciplinovaní, vytrvalí a cieľavedomí. Mne to väčšinou vydrží chvíľku a potom si nájdem výhovorku, prečo skončiť. Občas sa mi podarí tú hranicu trošku posunúť, ale na veľké víťazstvá to veru nie je.“
Vo voľnom čase chodí do fitka. „Mám svoju trénerku, s ktorou mám dohodnuté presné termíny, čo ma núti na tréning prísť, lebo sama by som sa asi vždy nedonútila. Takže aj takto bojujem s tou mojou nie úplne pevnou vôľou. Tréningy si predplatím vždy dopredu na nejaké obdobie, aby aj to bola pre mňa motivácia, rovnako ako to, že na mňa trénerka čaká. A chodím si aj zabehať okolo jazera, aj keď nie pravidelne, ale aspoň sem tam. Aj to sa počíta. V lete veľa plávam, bicyklujem a nachodím kilometre,“ vymenúva svoje športové aktivity. Aj jej syn Romanko sa venuje športu, no baví ho tiež škola. „Chodí do nej veľmi rád, najviac sa mu páči informatika a jazyky. V tom je dobrý, asi teda aj práve preto, že ho to baví. Ale je aj veľmi športovo nadaný, vyskúšal už rôzne športy, tenis, atletiku, futbal, tanec, parkúr,“ chváli svojho syna. Práve tento dynamický šport môže byť aj veľmi nebezpečný. Nebojí sa oňho? „Ako sa to vezme. Paradoxne som súhlasila s parkúrom práve preto, že mi príde bezpečnejšie naučiť sa ovládať svoje telo v situáciách, ktoré nie sú úplne štandardné. A keďže on bol odmalička ako opička, všade liezol, odvšadiaľ skákal a nechcela som na neho prenášať svoje strachy, tak som sa rozhodla ísť cestou edukácie. Parkúr ho učí aj prekonávať strach, vedieť adekvátne reagovať, ale zároveň poznať svoje limity. Okrem toho má aj veľmi peknú filozofiu. Takže moja odpoveď znie, áno, bojím sa o neho, ale dôverujem mu.“
