Ale toto nie sú jediné dva seriály, čo ste robili.
Nie. Ešte pre Jojku som robil Ducha. Bola to asi najťažšia rola, lebo tam som hral šéfa policajtov. A hrať policajta alebo lekára je najťažšie, lebo máš veľa textu a takého faktického. Keď hrám postavu z normálneho, bežného rodinného života, ako je napríklad Mama na prenájom, tak môžem to isté povedať svojimi vetami alebo svojimi slovami. Musí to mať, samozrejme, zmysel a presný význam. Kdežto keď hrám doktora, sú tam latinské názvy a musím povedať presnú diagnózu. Keď hrám šéfa polície, tak policajti sedia a počúvajú. Musím vedieť mená, presné dátumy narodenia, kedy sa čo stalo, kde sa to stalo, adresy... Na učenie je to najťažšie. No a ešte sme robili seriál Prokurátorka, do ktorého vstupujem v podstate v nejakých posledných troch dieloch. Hrám postavu, o ktorej sa predtým veľa hovorí, človeka, ktorý je desať rokov nezvestný. Stratil sa a po rokoch sa vracia. Vtedy, vlastne až ku koncu, táto tajuplná postava prichádza do deja a dozvedáme sa zaujímavé veci. Lebo ten človek ušiel, keď sa zmenila politická situácia, aby sa mu nič nestalo, a vracia sa, lebo má pocit, že už by mohol veci dať na pravú mieru a priznať sa k tomu, čo sa vlastne stalo.
Máte nejaký seriál alebo nejakú postavu, ktorú ste mali extrémne rád?
Ťažko povedať. Ono ich bolo viac. Ale vždy mám rád tie, ktoré práve robím. K tým si musím nájsť nejaký vzťah, takže tie ma bavia. Ale čo mám extrémne rád a čo ma veľmi baví, je divadlo, čo robím u mňa doma. Divadelné večierky s Jurajom Hrčkom. Z predstavenia Tajomné variácie sme hrali už asi 360 repríz a mám doma dve kroniky popísané od divákov, ktorí tam boli a zažili štyri hodiny u mňa doma. A píšu mi tam krásne veci, neskutočne krásne veci. Predstavte si, tí ľudia cestujú za mnou povedzme 600 km. Prenajmú si hotel a prídu z Karlových Varov, z Liberca alebo z Košíc a mali sme už divákov aj zo zahraničia, ktorí sú ochotní merať tú dlhú cestu a zobrať si hotel len preto, aby tie štyri hodiny strávili u mňa doma. To je fakt moja srdcovka - a pritom to nie je komédia. Je to taká filozofická hra o manželstve, o láske, o sexe, o živote, o smrti, každý sa tam nájde. Citlivejšie osoby, nielen ženy, ale dokonca aj muži pustia i slzu na konci... No a potom mám komédie. Milujem komédie, mám rád, keď sa ľudia smejú a keď sa tešia, takže mám aj tri divadelné komédie, s ktorými chodíme všelikde, takže toto si užívam. No a seriály, ktoré sme spomínali, sú pre mňa veľmi príjemné spestrenie toho, čo robím. Veľmi príjemná práca.
V práci vám teda ide karta, ako je to v súkromí?
V súkromí mi ide karta. (smiech) Áno, ide mi karta, je to dobré.
Stále rovnako?
Áno, je to veľmi dobré. Nedávno sme boli na koncerte mojej dcéry Tamarky, koncertovala s výbornými muzikantmi, takže to bolo super. Boli sme tam celá rodina, bolo to veľmi príjemné.
Celá rodina aj s exmanželkou?
Aj s ex, aj so súčasnou, všetci sme tam boli a bolo to veľmi fajn.
S bývalou manželkou viete normálne komunikovať?
Veľmi dobre. My sme absolútne v poriadku, v pohode, máme tri krásne deti, ktoré nám robia radosť, takže nemáme žiaden problém a myslím, že ľudia by sa mali vedieť nejak dohodnúť a obrátiť list. Život ide ďalej a je úžasné, keď hlava vytesní problémové veci a zostanú pekné spomienky. Ten život je krásny, ale strašne krátky. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že je krátky a všetky tie žabomyšie veci treba zahodiť a netrápiť sa kvôli blbostiam.
