Obrovská ťarcha na duši a neustále presviedčanie samej seba, že musí žiť. Taký je každodenný zápas invalidnej dôchodkyne Ivety. Za to, čo prežíva a v akej je situácii, sa nehanbí a rozhodla sa prehovoriť, pretože už sama nevie ako ďalej. „Sama som vychovala tri deti. Najstaršia má 25 rokov a dvojičky chlapec a dievča majú 22. Celý život sme bývali v azylových centrách a sociálnych ubytovniach,“ začína zlomená žena rozprávanie o živote, aký si ťažko vieme predstaviť.
„Syn je umiestnený v resocializačnom centre, najstaršia dcéra mala pred rokom nehodu. Na priechode pre chodcov ju zrazilo auto a odvtedy má zdravotné problémy. Býva v garsónke a potrebuje kľud,“ hovorí tichým hlasom Iveta. V sociálnej ubytovni ostala s druhou dcérou.
„Aj tá má zdravotné problémy, ja dostávam invalidný dôchodok 203 eur. Nemala som z čoho platiť ubytovanie. Navyše sa ku nám nasťahovali moji 80-roční rodičia, ktorí nechceli byť v domove dôchodcov. V obci dávali nájomné ubytovanie, a tak som im vybavila dvojizbový byt. Žiaľ, museli sme ísť s nimi bývať aj ja s dcérou, ktorá navyše ostala tehotná,“ s rezignáciou konštatuje.
