Museli vás dlho prehovárať, než ste kývli na ponuku nakrútiť o sebe film?
Musím povedať, že áno. Už v minulosti som dostal ponuku na podobný projekt, musel som sa však rozhodnúť doslova zo dňa na deň, tak som to zamietol. Nevedel som si predstaviť, že by so mnou boli v kuse kamery, ktoré by odhalili aj moje súkromie. Aj tentoraz bola najprv moja odpoveď negatívna.
Prečo?
Vždy som si nerád púšťal novinárov, ale aj iných ľudí do súkromia. Som typ, ktorý dôveruje len málokomu a ťažšie k sebe pripustím nových. Vyplýva to asi aj z toho, čo všetko som vo futbale prežil. Musel som si zvyknúť na to, že všade, kam sme v Anglicku prišli, boli fotografi, ktorí sa nás snažili zachytiť v nejakej situácii, v akej by ste sa nechceli vidieť v novinách. Otvoriť svoj dom, súkromie pre širokú verejnosť som si teda nevedel predstaviť. Keď som však s režisérom Petrom Větrovským o tom začal viac diskutovať, začala sa mi tá myšlienka pozdávať. Najviac ma asi presvedčilo, keď mi povedal, že ak z filmu náhodou nič nebude, môj syn bude mať krásnu pamiatku na moju kariéru a bude môcť ukázať svojim deťom, čo som dokázal. Bol to jeden z momentov, ktorý ma presvedčil.
Mali ste väčšiu trému pred kamerou alebo keď ste v minulosti hrali dôležitý zápas?
Určite pred kamerou, lebo na ihrisku mi to prišlo prirodzené, aj keď som hral pred 60-tisícovým davom, bral som to ako normálnu vec. Oveľa väčší problém mi robilo byť nielen pred kamerou, ale robiť aj rozhovory alebo niekde vystupovať. Postupom času sa to menilo a keby sme mali porovnať prvé natáčacie dni s tými poslednými, tak to bolo diametrálne odlišné. Keby sme film začali točiť teraz, možno by aj moje výpovede boli obsiahlejšie.
Kde ste zažili najvernejších fanúšikov a čo bol pre vás moment, keď ste si povedali, že ich správanie bolo cez čiaru?
Vždy som hral v kluboch, ktoré mali s nejakým iným klubom obrovskú rivalitu. Z toho vznikol aj názov filmu, žiadna stredná cesta. Buď ma ľudia milovali, alebo nemali radi. Nebol asi nikto, kto by povedal, že ho Škrtel nezaujíma. Fanúšikovia v Liverpoole sú úžasní, kdekoľvek sme prišli, cestovali za nami, majú najväčšiu fanúšikovskú základňu po celom svete. Keď mám vybrať niečo, čo bolo cez čiaru, to sa stalo paradoxne na Slovensku. So Spartakom Trnava sme hrali na Slovane a jeden muž želal smrť na rakovinu celej mojej rodine, nakoniec vyplynulo, že jeho manželka pracuje na onkológii. Dokážem akceptovať hocičo, ale keď si vypočujete takúto vec, uvedomíte si, že to nemá absolútne nič spoločné so športom a zdravým rozumom.
